Sprostredkovane bola problematika morálky reflektovaná už predstaviteľmi Milétskej školy. V tejto súvislosti sa často uvádza výrok Anaximandra, podľa ktorého: „Z čoho veci vznikajú, do toho tiež podľa nevyhnutnosti navzájom zanikajú, lebo si za neprávosti navzájom splácajú potupu a trest podľa určenia času“. Problematika morálky tu ešte nie je bezprostredne spätá s problematikou človeka, ale s problematikou arché, t.j. s učením o prvopočiatku, učením o vzniku a zániku vecí.
Až po sofistov sa problematika morálky (problematika určitého spôsobu ľudského konania a správania sa) spája s problematikou prírody. Dokladajú to nielen názory niektorých pytagorovcov, ale tiež názory Herakleitasa z Efezu.
Podľa Herakleita ľudia medzi sebou zápasia rovnako ako prírodné živly, súčasne však spolu vytvárajú jednotu. Ak by zanikli medzi ľuďmi „sváry“, zanikli by aj dôvody utvárania harmónie. Herakleitove učenie o jednote a boji protikladov je možné aplikovať aj na jestvovanie dobra a zla v živote ľudí (dobro a zlo navzájom súvisia).
Problematiku morálky nachádzame aj v názoroch gréckeho atomistu Demokrita. Aj on už diferencuje medzi ľudským správaním sa, ktoré je „dobré“ a ktoré je „zlé“. Človek má podľa neho konať dobro už z povinnosti voči sebe ako človeku, čo možno považovať za určitý „predobraz“ budúcej deontológie. Demokritos napr. v zlomku B41 konštatuje: „Nie zo strachu, ale z povinnosti treba sa zdržiavať chýb“.
Žádné komentáře:
Okomentovat