Opäť sa teda v Machiavelliho názoroch na morálku (v tomto prípade vo vzťahu k náboženstvu) stretávame s určitou ambivalentnou pozíciou, či dokonca ambivalentnou explikáciou. Uvedená pozícia sa prejavuje v tom, že na jednej strane, t.j. z hľadiska „štátneho záujmu“, sú mravné zásady kresťanského náboženstva Machiavellim hodnotené ako „kontraproduktívne“. Na strane druhej, t.j. z hľadiska „obnovy“ pôvodnej kresťanskej viery, sa v podstate tie isté mravné zásady (demonštrované a aktualizované na príkladoch kresťanských svätcov) prezentujú ako nasledovania hodné.
Podobne ako Machiavelli reflektoval problematiku morálky vo vzťahu k náboženstvu, reflektoval túto problematiku aj vo vzťahu k zákonodarstvu, resp. k právu. Vychádzal pritom z presvedčenia, že „keď moc človeka narastie tak, že už na neho nemajú ani spoluobčania, ani úrady … len málokto odolá vábeniu krútiť zákon podľa svojich predstáv a prinútiť aj druhých, aby ho vykladali podľa jeho želania, v jeho prospech a na úkor iných“([3], 221-222). Nazdávame sa, že aj z tohoto dôvodu, t.j. dôvodu „prirodzeného sklonu“ človeka zneužívať zverenú moc, si Machiavelli uvedomoval aj aktuálnosť vzťahu zákonodarstva k morálke. Zrejme aj preto upozorňoval, že „republika musí vymyslieť také zákonné opatrenia na svoju ochranu, aby sa nikto nemohol ani pod zámienkou všeobecného dobra a blaha dopúšťať zlých skutkov a aby nikto nemohol sústrediť vo svojich rukách toľko moci, že by sa táto stala hrobom slobody“([3], 222 ).
Žádné komentáře:
Okomentovat