Jeho analýza vzťahov zákonodarstva a morálky napokom vyústila do záveru, z ktorého vyplýva, že : „Ako treba na zachovanie dobrých mravov dobrý zákon, tak treba na zachovanie zákonov dobré mravy“ “([16], 47 ).
Vzhľadom na skutočnosť, že uvedená problematika bezprostredne súvisí s Machiavelliho chápaním jednotlivých foriem vlád a ich striedaním sa v dejinách, dostáva sa otázka vzťahov morálky a politiky aj do bezprostredného kontextu s Machiavelliho koncepciou dejín. 6
Keď vo svojich Rozpravách o prvých desiatich knihách Tita Livia náš „učiteľ vladárov“ upozorňuje, že „monarchia sa zvrháva v tyraniu, vláda aristokracie v oligarchiu a demokracia v anarchiu“, akoby na okraj k tomu poznamenáva : „ Nie je na svete prostriedok, ktorý by zabránil tomu, aby sa jedna forma nezvrhla v druhú práve pre veľkú zložitosť rozpoznávania toho, čo je vlastne dobro a zlo“ ([3], 161). V tejto súvislosti Machiavelli dodáva, že „s rastúcim uvedomovaním si dobra i zla zaviedli ľudia zákony a stanovili tresty pre tých, ktorí sa proti nim previnili. Nestavali si už do čela najsilnejšieho, ale najmúdrejšieho“ ([3], 161 ).
Problém morálky je prítomný aj v ďalších Machiavelliho úvahách, z ktorých – okrem iného – vyplýva, že bol to aj odklon vladára od „statočných skutkov a cností vo viere“ smerom k „bezuzdnému hýreniu“, čo spôsobilo, že „takýto vladár časom nutne upadol do nemilosti, z ktorej sa u neho zrodil strach, a tak mu nezostalo nič iné, než odhodlať sa k protiútoku. Tak vznikli tyranie, ale tiež prvky vzbury a sprisahania sa proti vladárovi. Viedli ich mužovia smelí vyznačujúci sa nezmieriteľným postojom k zlému životu vladára“ ([3],162).
Žádné komentáře:
Okomentovat