Omyl o tom, že čo považujeme za správne je aj objektívne

Omyl o tom, že čo považujeme za správne je aj objektívne. Prvý dôvod je ten že to, o čom sme vo svedomí presvedčení, že je správne považujeme to aj za objektívne. Teda naše svedomie ak je presvedčené že je niečo etické a morálne, hneď to automaticky považuje aj za všeobecne pravdivé a všeobecne platné a naše svedomie sa vlastne na základe tohto súdu rozhoduje pre danú skutočnosť. Očakávame že všetci ľudia by to tiež urobili presne tak isto, lebo to považujeme za všeobecne platné. Považujeme to nie len za subjektívne dobro, ale za objektívne dobro. že každý to musí uznať, že je to tak.
Rozhodnutie svedomia je vždy subjektívne. Druhý dôvod prečo nestačí ponechať etickú prax len na rozhodnutia konkrétnych individuálnych ľudských svedomí je opačný k tomu prvému a vyplýva z poznanej reality a ten je, že rozhodnutie nášho svedomia je vždy iba subjektívne. Iní ľudia sa v podobnej situácii môžu rozhodnúť ináč. Hoci by všetci ľudia
Hoci medzi princípmi, normami a zákonmi je jasne definovateľný rozdiel je pravdou, že sa v bežnej praxi tieto pojmy používajú zámenne, bez toho, aby si ľudia uvedomovali nejaký rozdiel. Aj my ich budeme používať zámenne, lebo v jednej zo svojich skutočností sa podobajú a tou je, že nedávajú presný návod ako konať v danej situácií, ktorý by mal človek technicky zachovať, ale sú len opornými bodmi na orientáciu a človek sa potom individuálne rozhoduje. Porov. SUTOR, B.: Politická etika, s. 58.
Porov. ANZENBACHER, A.: Úvod do etiky, s.105.
videli objektivitu nejakej veci a všetci by ju považovali za dobrú, neznamená, že sa všetci pre ňu rozhodnú. Rozhodnutie svedomia je vždy subjektívne.