Niet pochybností o tom, že stredoveká „providentia Dei“

Niet pochybností o tom, že stredoveká „providentia Dei“ (Božia prozreteľnosť ) je u Machiavelliho (pod vplyvom viacerých známych skutočností) zatláčaná do úzadia, v dôsledku čoho sa do určitej ideovo-praktickej defenzívy dostáva aj stredoveká (kresťanská) morálka.
Kritériom skutočného dobra je podľa Machiavelliho – úžitok. Dobré je to, čo je užitočné, čo slúži štátnemu záujmu, čo prospieva integrite spoločnosti, upevneniu politickej, resp. štátnej moci a podobne. To čo sa považuje za dobro z hľadiska kresťanskej morálky, to sa Machiavellimu javí – z hľadiska aktuálneho štátneho záujmu – ako neproduktívne, ba dokonca „kontraproduktívne“. Svedčia o tom aj tieto jeho slová: „Naše náboženstvo kladie najvyššie dobro do pokory, poníženosti a opovrhovania svetskými vecami. Zdá sa, že toto myslenie oslabilo ľudské pokolenie a vydalo ho napospas zloduchom, ktorí môžu bez obáv uskutočňovať svoje nestatočné plány, lebo vidia, že veľká časť ľudí, aby sa dostala do raja, radšej znáša útlak, namiesto toho, aby sa pomstila“ ([8], 243-244).
Kresťanská morálka je – podľa Machiavelliho – „inosvetská“5, nezodpovedá potrebám „tohoto sveta“ a preto by sa mala nahradiť „potentnejšou“ morálkou náboženstiev z obdobia antiky, ktoré iniciovali nielen duševnú, ale tiež telesnú, spoločenskú a politickú aktivitu človeka. Machiavelli sa nazdáva, že aj kresťanstvo by malo propagovať také „zásady“ a „normy“ správania sa, ktoré urobia z človeka bytosť smelú, energickú … schopnú samostatne „riadiť“ svoj život a „vzdorovať“ aj vrtkavej Fortune. V tejto súvislosti vyjadril dokonca názor, že aj za svojich svätých by kresťanstvo malo vyhlasovať tých „mužov, ktorí získali svetskú slávu, t.j. vojvodcov, hlavy republík“ a pod. (porovnaj [8], 243-244).