diele „Kritika čistého rozumu“ venuje Kant veľkú pozornosť

V diele „Kritika čistého rozumu“ venuje Kant veľkú pozornosť jednak otázkam bytia a jednak otázkam poznania. Hovorí, že bytie jestvuje v 2 podobách:
1. V podobe veci osebe
2. V podobe veci o nás
Veci osebe sú nepoznateľné, lebo sa nachádzajú za hranicami nášho skúsenostného poznania.
Veci pre nás, to sú fenomény (javy), sú poznateľné a teda môžu byť predmetom filozofického skúmania.
Kant bol agnostikom, len vo vzťahu k veciam osebe. V prípade veci pre nás Kant uznával ich poznateľnosť. V jeho gnozeológii bádať snahu o syntézu novovekého racionalizmu a novovekého empirizmu. Napriek tomu, že Kant zdôrazňoval význam rozumu a skúsenosti v procese poznania, z procesu ľudského poznávania nevylučoval ani náboženskú vieru. Aby získal priestor pre vieru musel ohraničiť resp. „odsunúť“ rozumové a skúsenostné poznanie. Zmysel a význam viery videl v prípade poznávania boha, lebo k bohu sa nemôžeme priblížiť rozumom, ale môžeme sa k nemu priblížiť vierou. Zatiaľ čo v Kantovej teoretickej filozofii ide primárne o problém bytia a poznania, v Kantovej praktickej filozofii ide predovšetkým o problém ľudského konania, presnejšie ide o problém mravného konania. Kantova praktická filozofia je v konečnom dôsledku jeho etikou, t.j. jeho učením o mravnom konaní. Kant nepoužíva termín „etika“, používa viac spojenie „ morálna filozofia“. Z uvedeného vyplýva, že „morálna filozofia“ je synonymom Kantovej praktickej filozofie a teda aj jeho etiky.