Celú túto udalosť Machiavelli komentuje slovami: “Pravdaže, nemožno povedať, že by to bola cnosť vraždiť spoluobčanov, zradiť priateľov, byť vierolomným, nemať náboženstvo ani súcit, lebo takto možno dobyť moc, a nie slávu … jeho (tj. Agatoklova – pozn. R.D.) ukrutnosť, jeho neľudskosť a zločiny nedovoľujú, aby sme ho ctili ako veľkého muža“ ([2], 27).
Machiavelli teda rozlišoval nielen medzi (dvoma) spôsobmi získavania moci3, ale tiež medzi morálnym či amorálnym aspektom (rozmerom) týchto spôsobov získania moci. Moc získaná hanebným spôsobom, tj. „cestou“ ukrutností, vierolomnosti, neľudskosti, zločinov a zrady, si - podľa Machiavelliho – úctu nezasluhuje a keďže „vraždenie spoluobčanov“, resp. „zradu priateľov“ nemožno – podľa nášho „učiteľa vladárov“ – označiť za cnosť, dá sa predpokladať, že ani moc získanú touto „cestou“ nemožno považovať za nasledovania hodnú.
Z citovaných pasáží 8. kapitoly spisu Vladár teda vyplýva, že je potrebné diferencovať medzi Machiavelliho názorom na vzťah morálky (mravnosti) a moci a jeho názorom na súvislosti medzi morálkou (mravnosťou) a slávou. K moci – ako sme už na to poukázali – môže viesť aj „cesta zla“ (via mala), ktorú však podľa Machiavelliho nemožno spájať s cnosťou, lebo: „nemožno povedať, že by to bola cnosť vraždiť spoluobčanov, zradiť priateľov … atď. ([2], 27). K sláve – ako to dokladá aj príklad Agatokla – však takáto „cesta“, tj. „cesta zla“, nevedie, lebo: vraždením a zradou, resp. zločinom a neľudskosťou „možno dobyť moc, ale nie slávu“ ([2], 27)
Žádné komentáře:
Okomentovat