Vzťah morálky a demokracie u Platóna.

Demokraciu Platón vnímal ako protiklad vlády filozofov (dialóg „Ústava“- v štáte majú podľa Platóna vládnuť filozofi). Aténska demokracia obvinila a odsúdila Platónovho učiteľa Sokrata z bezbožníctva a i. Táto, t. j. aténska, demokracia, nevytvárala podľa Platóna podmienky pre život v súlade s mravnosťou, ale naopak plodila nespravodlivosť a teda vytvárala podmienky pre nemravnosť. Mravnosti a spravodlivosti sa môže dobre viesť len v štáte, v ktorom budú vládnuť filozofi. Moc v štáte prináleží podľa Platóna tým, ktorí sú nositeľmi múdrosti, ktorí sú nositeľmi pravého poznania. Kto pozná dobro, ten podľa Platóna aj dobro koná. Kto pozná a koná dobro, je spravodlivý. U Platóna je teda morálka podobne ako u Sokrata podmienená múdrosťou. Mravnosť chápal Platón v úzkej väzbe na politiku a právo. Dobro jednotlivca je u Platóna podriadené dobru celku. Všeobecné sa teda nadraďuje nad individuálne (jednotlivé). Zakladateľ kritického racionalizmu, Karl Popper, tvrdil, že Platón sa v dôsledku podriaďovania jednotlivca spoločnosti stal obhajcom totalitarizmu (slobodu indivídua podriadil celku).