Machiavelli si uvedomuje, že z hľadiska všeobecného očakávania by mal vladár disponovať kladnými vlastnosťami, tj. vlastnosťami, ktoré sa považujú za dobré. Súčasne však upozorňuje, že v skutočnosti to nie je možné, lebo už ľudská prirodzenosť to nepripúšťa, a tak zdôrazňuje, že: „je nevyhnutné, aby sa (vladár – pozn. R.D.) vyhýbal tým vlastnostiam, ktoré by ho pripravili o trón, a zachoval si tie, ktoré ho o trón nepripravia … nech si nič nerobí z hanby tých necností, bez ktorých by ťažko zachránil štát, ak všetko dobre uvážime, všeličo sa bude javiť ako cnosť, a keby ju nasledoval, znamenalo by to jeho záhubu, a to, čo sa bude javiť ako neresť, treba nasledovať, tak bude bezpečný a zaistí si blahobyt“ ([2], 41).
V tomto kontexte je potrebné chápať (a vnímať) tiež to prečo Machiavelli propaguje aj také (či tie) vlastnosti vladára, ktoré sa z hľadiska tradičnej morálky rozhodne nepovažovali a nepovažujú za dobré. Napríklad: ukrutnosť, neľudskosť, vierolomnosť, prefíkanosť a podobne. Machiavelli pritom poznamenáva, že ak aj vladár „je súcitný, verný, ľudský, pobožný, úprimný – dobre – nech je, ale musí byť tak uspôsobený, aby, ak potrebuje takým nebyť, vedel a mohol konať opačne … vladár nemôže robiť všetky tie veci, pre ktoré ľudí považujú za dobrých, lebo často musí konať vierolomne, neláskavo, neľudsky, aby sa udržal na tróne. Preto sa musí vedieť obracať ako duje vietor … nesmie sa odťahovať od dobra, ak môže, ale musí použiť zlo, ak musí. Nech sa teda vladár snaží, aby víťazil a zachoval svoj štát. Prostriedky vždy budú čestné a každý ich pochváli“ ([2], 45).
Podľa viacerých autorov (interprétov Machiavelliho) tieto a podobné názory na vzťah morálky a politiky svedčia o tom, že Machiavelli „vypracoval“ a „zastával“ koncepciu tzv. dvojakej morálky.
Žádné komentáře:
Okomentovat