Druhým znakom zákona je že ho vytvára autorita, ktorá má zákonodarnú moc, či už je to jednotlivec, alebo skupina ľudí, ktorí sa podieľajú na vedení a riadení spoločnosti. Keby zákony mohol vyhlasovať ktokoľvek, prestali by plniť svoju základnú funkciu a to je vnášať do spoločnosti vnútrospoločenský poriadok a mier. Každý by si totiž vyhlásil zákony podľa vlastnej ľubovôle a tak by vnášali do života spoločnosti chaos a osobnú zvôľu. Preto zákony môže vyhlasovať iba autorita, na ktorú spoločnosť prenáša možnosť a schopnosť vyhlasovať zákony.
Zákony musia byť vzájomne náväzné a kompatibilné. V praxi to znamená skutočnosť, že zákon nižšej autority musí rešpektovať zákony vyššej autority. Ak zákon vyhlasuje autorita menšieho spoločenského útvaru – škola, podnik, obec, kraj a pod. každá z daných autorít vyhlasuje zákon pre prostredie v ktorom má zákonodarnú moc. Jej zákon má byť pre dobro svojich členov ale nesmie odporovať zákonom ktoré sú danému prostrediu nadradené – vnútropodnikovému zákonu je nadriadený zákonník práce, predpisom riaditeľa školy, alebo predpisom obecného zastupiteľstva je nadriadený zákon štátu, konkrétnym zákonom štátu je nadriadená ústava a pod.
Ďalším znakom zákona je skutočnosť, že má byť zameraný na spoločné dobro. To znamená, že jeho zákonné normy musia mať všeobecnú platnosť. Ich formulácia a dikcia musí byť čo najvšeobecnejšia, aby sa zákon vzťahoval na všetkých ľudí a na všetky situácie ktoré má upravovať. Zákon sa obyčajne nezverejňuje v konkrétnej forme, teda pre jeden prípad, alebo pre jednu udalosť, alebo pre jednu konkrétnu osobu a pod.
Žádné komentáře:
Okomentovat