Človek je podľa Kanta povinný konať dobro kvôli dobru samotnému, kvôli vyššiemu princípu, ktorým je kategorický imperatív - mravný zákon, príkaz.
Rozum človeka podľa Kanta „diktuje“ správať sa tak, aby svojím správaním prispieval a smeroval k najvyššiemu dobru. Rozum nám káže konať dobro pre dobro samé. Táto požiadavka, alebo tento príkaz tvorí náplň mravného zákona, t.j. zákona, ktorý je obsiahnutý v ľudskom vedomí a má charakter príkazu. Kant tento zákon nazýva kategorickým imperatívom. Kategorický imperatív je založený na úcte človeka a na viere v človeka ako bytosti, ktorá je „obdarená“ rozumom a slobodnou vôľou. Morálny zákon vystupuje v ľudskom vedomí ako bezpodmienečná a za každých okolností platná požiadavka, ktorá predpisuje každému človeku ako má zamerať svoju vôľu, aby z nej rezultovalo (vzišlo, zrodilo sa) mravné konanie. Kant túto požiadavku nazýva kategorickým imperatívom. Kategorický imperatív znie takto: „Konaj tak, aby maxima tvojej vôle vždy mohla byť zároveň princípom všeobecného zákonodarstva“. Platnosť kategorického imperatívu je univerzálna nezávisí od aktuálnych pomerov v spoločnosti, lebo kategorický imperatív nevyjadruje to čo je, ale to, čo má byť.
Kľúčovou kategóriou Kantovej etiky resp. „morálnej filozofie“ je kategória (pojem) „povinnosť“. Z tohto hľadiska je Kantova etika charakterizovaná ako deontologická etika. Kant pri zdôvodňovaní „povinnosti“ nevychádza z toho čo je, ale z toho, čo má byť. Z toho čo je, nemožno podľa Kanta odvodiť to, čo má byť. Ak niekto takto postupuje, postupuje mylne (chybne) a vzťahuje sa na neho tzv. „naturalistický omyl“. Takýto „naturalistický omyl“ sa v plnom rozsahu vzťahuje na Machiavelliho učenie o morálke.
Žádné komentáře:
Okomentovat