Téma prvej svetovej vojny v medzivojnovej literatúre, diela svetových autorov
1. svetovou vojnou v rokoch 1914 – 1918 sa po prvýkrát rozšírilo bojisko z ohraničeného priestoru takmer na celý svet. Proti sebe stáli mocenské zoskupenia Trojspolok a Dohoda.
Prvá svetová vojna kruto zasiahla do života mnohých ľudí a zaradila sa k najvýznamnejším
a zároveň najnezmyselnejším udalostiam modernej doby. Príčiny vypuknutia 1. svetovej vojny boli v množstve protichodných záujmov a v napätí medzi európskymi mocnosťami. Tento stav bol spôsobený hospodárskou rivalitou vedúcich priemyslových národov, bojom o suroviny a kapitálové trhy v rozvinutých zemiach, snahou o získanie kolónií a vzrastajúcim nacionalizmom. Ale bezprostredný podnet k zahájeniu vojnového konfliktu dala vyhrotená situácia na Balkáne. Bol to práve atentát na rakúskeho následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este, ktorý spáchal študent, príslušník organizácie Mladá Bosna. Na stranu Rakúsko-Uhorska sa po tejto udalosti pridali Nemecko s prísľubom vojenskej podpory a Taliansko, ktoré sa neskôr postavilo do opozície. Na strane druhej sa pod názvom Dohoda zjednotili Veľká Británia, Francúzsko a Rusko, ku ktorým sa neskôr pridali Srbsko, Rumunsko, Belgicko, Taliansko, Portugalsko, Grécko, Japonsko, Čína a USA.
Počas vojny sa rozpadla politicko-spoločenská štruktúra celej Európy. Vstupom USA do vojny sa presunulo ťažisko svetovej politiky. Európa stratila svoje hegemónne postavenie, USA sa stalo rozhodujúcou hospodárskou a finančnou veľmocou.
Vojna sa citeľne dotkla aj civilného obyvateľstva. Nedostatok potravín, doposiaľ nevídané bombardovanie obývaných miest, nasadenie žien v zbrojárskom priemysle i všeobecne ako náhrada mužskej pracovnej sily priniesla závažné politické zmeny: emancipáciu žien, ich neskoršie povolenie volebného práva, tlačenie stále viac peňazí v dôsledku rozsiahlych pôžičiek európskych vlád, odpoveďou čoho bola inflácia, či vznik Versaillského systému, ako grant pre vznik Spoločenstva národov. Jednou zo sfér celoeurópskej mobilizácie bol i vývoj vedy a techniky.
1. svetová vojna dosiahla dovtedy nepoznaných rozmerov a demonštrovala hrôzy modernej techniky zapojenej do stratégie absurdného ničenia. Nastala fáza strachu, ľudia sa obávali o svoj život a strácali ideály a vieru v spravodlivosť a lepšiu budúcnosť. Vojna bola otrasom, ktorý nútil uvažovať mysliaceho človeka o jej príčinách a spôsobe zabránenia jej opakovaniu. Toto obdobie nemohlo zostať nepovšimnuté u spisovateľov, ktorí protestovali proti vojne a s tým bola spojená aj ich tvorba, ktorá sa zameriavala na podanie autentických obrazov situácie tejto éry. Poukazovali na nezmyselnosť vojny a ľudskú hlúposť a aroganciu.
Počas 1. svetovej vojny dochádza k nadväznosti na predchádzajúce obdobie a naďalej sa rozvíjajú avantgardné smery. Po vojne sa uplatnil expresionizmus – tu sa formuje stratená generácia. K stratenej generácii zaraďujeme autorov, ktorí na vlastnej koži zažili peklo vojny a ľudské besnenie ovplyvnilo ich povahy, myslenie a konanie. Strácajú ilúzie o ďalšom živote, nevedia sa zaradiť do spoločnosti. Mier nie je pre nich vyslobodením, jeden bez druhého neobstoja – kamarátstvo v zákopoch sa pre nich stalo celoživotným záväzkom. Pomenovanie stratená generácia sa pripisuje americkej spisovateľke Gertrúde Steinovej, u ktorej našli mladí spisovatelia „druhý domov“. Do tejto skupiny zaraďujeme amerických autorov Ernesta Hemingwaya, Wiliama Faulknera a Johna Dos Pasosa. Medzi významných svetových autorov, ktorí písali diela s témou 1. svetovej vojny ďalej zaraďujeme nemeckého spisovateľa s americkým občianstvom Ericha Mariu Remarquea, ktorý po prvýkrát charakterizoval vojnovú generáciu ako stratenú, či Francúzov Romaina Rollanda a Henriho Barbussea.
ERNEST HEMINGWAY patrí medzi najvýznamnejších a najčítanejších autorov. Narodil sa roku 1898 štáte v Illinois, USA. Jeho matka bola herečka a otec lekár. Hemingway sa po vstupe Spojených štátov do vojny zúfalo pokúšal dostať do armády. Keď ho odvodové komisie tvrdošijne odmietali, ponúkol sa Červeného krížu a pod jeho zástavou odišiel roku 1918 ako vodič ambulantného auta do bojujúcej Európy na taliansky front. Stáva sa prvým raneným americkým vojakom – má ťažko ranenú nohu. Bojoval i v občianskej vojne v Španielsku v roku 1936, prechodil skoro celú Európu. Do literatúry vstúpil poviedkami, napríklad poviedkovou knihou Chlapi bez žien (1927), napísal romány Slnko aj vychádza (1926), Jarné bystriny (1926), Snehy pod Kilimandžárom (1935), novely Komu zvonia do hrobu (1940) a Starec a more (1952), za ktorú bol roku 1954 odmenený Nobelovou cenou. Ale dielo, ktorým sa preslávil, bol román Zbohom zbraniam (1929).
I napriek tomu, že sa dejová línia tohto diela odohráva na pozadí vojny, dá sa Zbohom zbraniam charakterizovať aj ako román o láske, ktorá prišla v nevhodný čas, chcela ho poprieť a vymaniť sa z jeho závislosti, a možno práve preto stroskotala. Román opisuje romantický milostný vzťah amerického poručíka Fredericka Henryho, ktorý slúži ako dobrovoľník v talianskej armáde a sestričky Catherine Barkleyovej, ktorí sa náhodou stretávajú v jednej ošetrovni – na ich osudoch autor dokumentuje hrozné okamihy a účinky vojny. Catherine otehotnie, plánujú si spoločný život. Pred Frederickovým zatknutím utekajú cez Ženevské jazero do Švajčiarska, ale ich šťastie netrvá dlho – Catherine umiera aj s dieťaťom pri pôrode. A i keď by ich tento krutý osud mohol ľahko zastihnúť i v čase mieru a navonok s vojnou nesúvisí, pri chápaní románu ako celku vyznieva ako priamy, priam nevyhnutný následok vojny.
Vojna je tu poňatá ako osudová sila, ktorá ohrozuje autonómnosť jednotlivca, pred ktorou môže byť len iluzórny úkryt a ktorá nemilosrdne meria každému rovnako. Život je krutý, aj keď dáva zbohom zbraniam, šťastia sa nedočkáš.
Tento román je autorovým zúčtovaním so skúsenosťami 1. svetovej vojny, jeho jadro je autobiografické, čo je dobre vidieť napr. na Frederickovom zranení alebo jeho, i keď nie úplne očividnom, alkoholizme. Využíva reportážne prvky a štýl zbavený akéhokoľvek citového skrášľovania. Postava Fredericka sa nepovažuje za hrdinu. Dezerciu nepodniká preto, aby demonštroval protest proti vojnovému besneniu, ale jednoducho preto, aby mohol žiť a milovať „obyčajne“.
E. M. REMARQUE, vlastným menom Erich Paul Kramer, sa narodil roku 1989 v Osnäbrucku v Nemecku v rodine kníhviazača. Patrí k najobľúbenejším autorom 20. storočia. Strávil 2 roky v zákopoch 1. svetovej vojny, neskôr prešiel mnohými zamestnaniami: bol účtovník, učiteľ, redaktor, obchodný cestujúci, predával náhrobné kamene. V roku 1931 utiekol pre fašizmom do Švajčiarska, stratil nemecké občianstvo, neskôr odišiel do Spojených štátov amerických. Patril do generácie, ktorá musela ísť rovno zo školských lavíc na front. Ako prvý dodáva do prózy novinárske prvky. Jeho hrdinovia sú vždy nejakým spôsobom postihnutí vojnou alebo sú to mladí ľudia, ktorí si nemôžu nájsť svoje miesto v spoločnosti. Medzi jeho najznámejšie diela patria: Cesta späť (1931), Traja kamaráti (1938), Víťazný oblúk (1946), Miluj blížneho svojho (1948), Čierny obelisk (1956), Čas žitia, čas umierania (1957), Noc v Lisabone (1962), Tiene v raji (1971), napísal aj divadelnú hru Posledná stanica (1956). Jeho vrcholným dielom je však jeho prvý román Na západe nič nové (1929).
Celý príbeh sa odohráva na západnej frontovej línií a začína sa in media res – uprostred deja. Román podáva strašné svedectvo o vojne prostredníctvom triedy gymnazistov, ktorí podľahnú silnej propagande vojny triedneho učiteľa Kantoreka a narukujú dobrovoľne ešte predtým, ako dosiahli patričný vek.
Autor nás prostredníctvom rozprávania mladého Paula Bäumera, silne autobiografickej postavy, zoznamuje s celou jednotkou, svojimi spolužiakmi, spoločne s ktorými sa prihlásili na vojnu, so Stanislausom Katczinskym – hlavou ich skupiny a vojnovým veteránom, desiatnikom Himmelstossom, čo ich brutálne týral vo výcvikovom tábore, a s ich životom v zákopoch i pri povinnom oddychu. Takto ich spoznávame a vidíme, ako sa menia ich základné hodnoty života, ak ich už vôbec vo svojom mladom veku mali utvorené. Postupne sa stávali voči vojne a záhube ľahostajný, nebojovali proti ľuďom, ale proti vlastnej smrti.
Autor ukazuje zhubný vplyv vojny na mladú generáciu – ak mladí ľudia nepadli, domov sa vrátili fyzicky, či psychicky poznačení. Sú odcudzení od ľudí, ktorí nezažili boj na vlastnej koži. Poukazuje aj na rozpory učiteľov-staršej generácie, pre ktorých je vojna iba prerušením, mali už vlastné rodiny a prácu a žiakov-mladej generácie, ktorých vytrhla zo školských lavíc a stala sa ich prvým zamestnaním. Na konci románu, krátko pred uzavretím mieru, napokon umiera nezmyslenou smrťou i Paul: „Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že sa správa z bojiska obmedzila iba na vetu `Na západe nič nové ...´.“ Nič nové, len postupne vyhasli milióny životov. Kompozične autor vytvára v 12 kapitolách denníkový záznam života jednej skupiny vojakov až do jej zničenia pomocou ich-formy (1. os. sg.), iba posledných 6 riadkov je v er-forme (3. os. sg.) Do rozprávania včleňuje filozofické úvahy prostredníctvom Paulových myšlienok a dialógov medzi postavami, využíva retrospektívu, na gradáciu deja zasa postupnú smrť všetkých kamarátov a Paulovu vykresľuje takmer ako východisko z danej situácie.
ROMAIN ROLLAND sa narodil roku 1866 v Clamecy, vo Francúzsku, neskôr emigroval do Švajčiarska, za čo ho obvinili ako vlastizradcu. Študoval v Paríži históriu a v Taliansku dejiny opery. Sám komponoval, písal drámy s témou francúzskych dejín, aj keď nie veľmi úspešne, odborne sa zaoberal umením. Vyučoval dejiny hudby na Sorbonne. Písal romány, bol životopisec, napísal sériu publicistických článkov. Do svetovej literatúry vniesol žáner román-rieka – obsiahly román s početnými príbehmi. Roku 1915 získal Nobelovu cenu za literatúru. Jeho diela sú typické úsilím o uchovanie spirituálnej slobody, prepojenie umenia a života.
Patria medzi ne: román Ján Krištof, v ktorom zužitkoval svoje hudobné znalosti, ako aj svoje životné skúsenosti, román Očarená duša, v ktorom rozoberá emancipáciu žien, či Dobrý človek ešte žije, pri ktorom využil svojrázny humor na rozobratie vážnych životných otázok.
R. Rolland bol presvedčený humanista a pacifista. Nenávidel vojnu, mal odpor ku všetkému, čo sa s ňou spájalo. Nedokázal pochopiť toľké nelogické a kruté zabíjanie. Nezúčastnil sa ani 1. svetovej vojny, je zástancom názoru, že násilie plodí zasa len násilie. Svoj protest vyjadruje s perom v ruke z lásky k človeku a životu. Novela Peter a Lucia (1920), považovaná tiež za román, je výnimočná práve týmto humanistickým pohľadom na vojnu, ktorý R. Rolland využil vôbec ako prvý na vyjadrenie svojho bytostného odporu k vojne skoro bez toho, aby ju menoval. Postavil v nej do protikladu úpadok morálnych a spoločenských hodnôt, zapríčinených vojnou a humanistický obraz nádhernej lásky k druhému človeku. Práve táto láska by mohla zachrániť mladých ľudí pred pocitom bezvýchodiskovosti a rozčarovania z rozvratu svojho sveta. Dej sa odohráva v Paríži od stredy večera 30. januára 1918 do Veľkého piatku 29. marca 1918. Zachytáva lásku dvoch mladých ľudí, Lucie – nežnej dievčiny, nádejnej študentky umenia, ktorá však z finančných dôvodov nemohla štúdium dokončiť a Petra – syna meštianskej rodiny, ktorá si potrpela na svoju príslušnosť a „poslušnosť“ voči štátu, ktorí sa počas 1. svetovej vojny náhodne stretávajú v metre a ešte raz pri prechádzke Seinským nábrežím. Osemnásťročný Peter sa do Lucie zamiluje na prvý pohľad, ona jeho city opätuje. Peter má byť povolaný o pol roka na vojnu, ale keď videl svojho staršieho brata Filipa, ktorému vojna vzala všetky ideály, začne ju nenávidieť, pokúša sa zabudnúť na ňu. Zámerne sa z Luciou izolujú od okolitého sveta, nerozprávajú o tom, žijú len jeden pre druhého. Ich čistá láska im dodáva vieru a silu do života. Ich rozvíjajúci sa vzťah je však popretkávaný a ovplyvnený vojnou, neuniknú deštruktívnemu účinku vonkajšieho sveta. Ich životy a láska tragicky vyhasnú na jar 1918, na Veľký piatok, pod ruinami kostola Saint-Gervais pri bombardovaní Paríža. Tento román, ktorý niektorí považujú za novelu, sa skladá zo siedmych graficky odlíšených dielov.
Má jednoduchú dejovú líniu, je zvláštny chýbajúcimi veľkými obrazmi utrpenia, skromným počtom postáv i časovým rozpätím, v ktorom sa odohráva – sú to len 3 mesiace. Silná je funkcia rozprávača, ktorý vysvetľuje a za postavy sa zamýšľa nad láskou a vojnou, je takmer sentimentálny. V tomto diele je po prvýkrát zachytené bombardovanie miest a život civilistov počas vojny, napr. zhoršenie ich sociálnej situácie – Luciina mama musí pracovať v továrni na výrobu zbraní, Peter je tým zhrozený. Nenaplnená láska mladých ľudí a jej nešťastný skon poslúžili autorovi ako jedna zo zbraní, ktorými zápolí s vojnou. Mier láske žičí, vojna ju zabíja.
JAROSLAV HAŠEK sa narodil v roku 1883 v Prahe, v Českej republike. Zúčastnil sa 1. svetovej vojny, bojoval na východnom fronte, prebehol k Červenej armáde, roku 1921 sa však vrátil. Bol novinárom, pracoval ako bankový úradník, bol prozaikom, autorom kabaretných hier. Ako jediný autor dodáva do protivojnového románu satiru a humor. V cestopisných poviedkach a humoreskách sa búril proti byrokratickému režimu a pokrytectvu meštianskej morálky. Postupne vytváral typ ľudového hrdinu, čo všetko prežil. Pomocou satiry analyzoval spoločnosť a kritizoval tak rakúsku politiku, ako aj chyby českej politiky. V tomto období vzniká jeho dielo Dějiny Strany mírného pokroku v medzích zákona, ktorú založil pri voľbách roku 1911 ako paródiu na politický systém tej doby.
Najznámejším dielom J. Hašeka je nedokončený vojnový román Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války (1921 – 1923), jedno z najpopulárnejších diel českej literatúry, ktoré vstúpilo v desiatkach prekladov, knižne i v časopisoch, do svetovej literatúry a vďaka nezabudnuteľnému výkonu R. Hrušínskeho aj do zlatého fondu česko-slovenskej kinematografie.
Haškov smiešne-ironický román si berie na mušku nacionalizmus, samotného cisára a jeho rodinu, vojenský dril i katolícku cirkev, rakúsko-uhorskú administratívu, či vojenské zdravotníctvo
a súdnictvo pomocou postavy Švejka – cynického vtipkára, ktorého realistický vzťah k svetu a optimizmus kontrastujú s prejavmi vládnucich autorít. Trpí lámkou, je často nepohyblivý, ale po vyhlásení vojny nezaváha a prihlási sa ako posila panovníkovi, verí vo víťazný koniec vojny. Ako vojenský sluha tento slobodný päťdesiatnik oddane slúži svojim pánom, feldkurátovi Katzovi a nadporučíkovi Lukášovi, živý sa predajom „čistokrvných“ psov, ktoré sú kradnuté.
Kruté udalosti 1. svetovej vojny kontrastujú v románe so správaním Jozefa Švejka, úradne vyhláseného za „blba“, ktorý je, i keď možno nie na prvý pohľad, zložitým literárnym typom človeka, čo sa usiluje prežiť v neľudských podmienkach svojou prispôsobivou povahou. Všade, kde sa objaví, je o zábavu postarané, k jeho obľúbeným činnostiam patrí pri každej príležitosti vravievať, že taká a taká príhoda sa stala už tomu a tomu. Svojím typickým štýlom sa „prešvejkuje“ cez policajné riaditeľstvo, súdnu lekársku komisiu, blázinec – Hašek tieto prostredia osobne poznal, a vždy sa tvári, že i ten najabsurdnejší rozkaz bude plniť až do „roztrhania tela“, čím zosmiešňuje pomery vo vojnovom Rakúsko-Uhorsku a svojou naivnou prostoduchosťou, o ktorej vlastne nie je jasné, či je pravá alebo len hraná, doháňa svojich nadriadených do šialenstva. Každému vie, a hlavne chce, pomôcť, a aj keď to nakoniec nedopadne vždy najlepšie, jeho úmysly sú ušľachtilé. Ucelená dejová línia neexistuje.
Román sa skladá zo štyroch častí:
1. V zázemí – obsahuje 15 samostatných kapitol
2. Na frontě – obsahuje 5 kapitol
3. Slavný výprask – obsahuje 4 kapitoly
4. Pokračování slavného výprasku – obsahuje 3 kapitoly
Autor využíva na umocnenie prirodzeného „ulicového“ dojmu slang, vojenský žargón, či gagy alebo vulgarizmy a okrem ústrednej postavy vojaka Švejka stojí za povšimnutie i široká škála rôznych charakterových typov vytvorená Hašekom.
Žádné komentáře:
Okomentovat