Dramatická tvorba po r.1945
Absurdná dráma- antidráma
– začala sa rozvíjať v 50. rokoch 20. st.
– vychádzala z existencialistickej filozofie
– predstavitelia absurdnej drámy zmenili tradičnú štruktúru drámy na tzv. antidrámu- chýba súvislý dej, často i zápletka, motivácia konania postáv, rozuzlenie v závere hry
– hrdina- osamelý človek, neschopný komunikácie s inými postavami
– monológy sú nelogické, reč v dialógoch nenadväzuje na jednotlivé repliky
S. Beckett (1906- 1989)
– prozaik a dramatik írskeho pôvodu
– v r. 1969 získal Nobelovu cenu za celoživotnú tvorbu
Čakanie na Godota- hra nemá dejovú líniu
Na opustenej ceste sa stretávajú dvaja tuláci, Estragon a Vladimír. Z ich chaotického rozhovoru je zrejmé, že čakajú na akéhosi Godota. Počas ich replík prichádza na scénu dvojica- pán(Puzzo)vedie na reťazi otroka (Lucky). Kým pán sa správa povýšenecky, sadisticky, otrok je pokorný, pasívny. Na konci dejstva sa objaví chlapec, ktorý oznamuje,že pán Godot príde až zajtra. Druhé dejstvo predstavuje tú istú scénu s tými istými postavami,len je pán slepý, preto je odkázaný na pomoc otroka.Postavy opäť opakujú, že čakajú na Godota. Ktorý ani v závere hry neprichádza.
– v podobnom duchu napísal: Koniec hry, Posledná páska, Ó,krásne dni.
Čím viac sa blížil k smrti, tým menej slov jeho diela obsahovali : Obraz- jedna veta, 1200, Búrlivé ticho- 3 časti, 1800 slov.
E. Ionesco (1912- 1994)
– francúzsky dramatik rumúnskeho pôvodu
Plešivá speváčka- pocit absurdity, neschopnosť jednotlivých postáav medzi sebou komunikovať, pretože každá z nich obhajuje svoju pravdu
Stoličky- starí manželia chcú spáchať samovraždu, pozvú si hostí a rečníka. Ten má predniesť hosťom ich vôľu. Hostia neprídu a rečník pred prázdnymi stoličkami vydáva neartikulované zvuky. Autor tak chcel dokázať, že človek nemá čo povedať iným, že celý život je len absurdita.
Slovenská dráma po r.1945
Vývoj:
- 1945– 1948
–pluralistický model drámy- rôzne umelecké smery,najmä existencionalizmus-psychologické a filozof. hry
- 1948- 1956
-socialistický realizmus- hl. témou je kolektivizácia
- 1956- 1989, najmä 60. roky
–opätovný nástup slovenskej modernej drámy- prenikanie umeleckých smerov zo západu(existencializmus, absurdná dráma, kritický realizmus)
- 70. roky
–návrat socialistického realizmu
- 80. roky
-nástup postmoderny, autorského divadla- kritika politického režimu, silne satirické
Ivan Bukovčan – Kým kohút nezaspieva (1969), obsah diela je v Príručke sloven.literatúry na str. 151
Dej drámy sa odohráva v rokoch 2. svet. Vojny v malom mestečku. Nemci večer zadržia desať náhodne vybraných rukojemníkov a zatvoria ich do pivnice. Ráno majú byť popravení na odvetu za zabitého nemeckého vojaka. Nemecký veliteľ napokon zmení svoje rozhodnutie- zomrie iba jeden z nich, musia sa však rozhodnúť sami , kto to bude. V tejto dramatickej situácii sa odhaľujú skutočné charaktery ľudí, niektorí zostanú čestní, iní sa prejavia ako podliaci a zbabelci. Dráma aj keď zdanlivo spracúva vojnovú , protifašistickú tematiku , sa može chápať i ako podobenstvo o tom, ako sa moc snaží manipulovať s ľuďmi, o tom, ako si človek môže aj v diktatúre zachovať ľudskú tvár, ba i ako podobenstvo o situácii, v ktorej sa ocitlo Československo po obsadení vojskami Varšavskej zmluvy v auguste roku 1968.
Charakteristicé znaky drámy:
- dejovosť
- prítomný čas
- dialógy
- akčnosť
- neprítomný rozprávač deja
Znaky existenciálnej drámy:
- uzavretý priestor
- napätie
- hraničné situácie
Autorské divadlá
Divadlo Lasicu a Satinského
Herci, dramatici a humoristi Milan Lasica (1940) a Július Satinksý (1941- 2002) sa zaslúžili o vznik moderného slovenského kabaretu. S vlastným autorským programom začali spoločne vystupovať od konca 50-tych rokov.
Ich dnes už legendárne inscenácie Soirée a Radostná správa boli mimoriadne obľúbené a mali veľký vplyv najmä na opozične orientovanú časť spoločnosti. Pozostávali z radu dialógov, scénok a pesničiek. Boli zamerané hlavne na kritiku nedostatkov vtedajšej socialistickej spoločnosti. V 80-tych rokoch mali premiéru ich hry Nikto nie je za dverami a Deň radosti.
Lasica a Satinský napísali aj niekoľko úspešných paródií literárnych diel, napr. Nečakanie na Godota a Náš priateľ René. Kabaretné inscenácie a divadelné hry tejto dvojice komikov využívajú i podnety absurdného divadla. Sú založené na dialógoch, vyznačujú sa majstrovským využitím slovných hier, nárečí, rôznych jazykových štýlov a najmä svojráznym, zvláštnym humorom s prekvapivýmmi pointami.
Žádné komentáře:
Okomentovat