Literárna moderna v svetovej a v slovenskej poézii. Symbolizmus. Nox et Solitudo. Impresionizmus. Trochej, daktyl, jamb. Sylabotonický veršový systém.
Literárna moderna
– obdobie od konca 19. st. po prvú svetovú vojnu
- nastávajú veľké zmeny v politickej a spoločenskej situácii, zrýchľuje sa tempo života, rastú sociálne problémy a konkurenčný boj – to vyúsťuje do atmosféry pesimizmu, dezilúzie jednotlivca v spoločnosti – tieto skutočnosti sa odrážajú aj v literatúre
- často sa hovorí o kríze myslenia a kultúry vôbec
- v literatúre sa presadzuje pluralitný umelecký systém – rôznorodosť smerov, postupov, filozofii, tvorivých metód v porovnaní s monolitným systémom predchádzajúcich období v dejinách literatúry
Myšlienkové a umelecké smery
• nihilizmus ( z lat. nihil – nič) – myšlienkový smer vyjadrujúci presvedčenie, že nič na svete nemá absolútnu platnosť, spochybňuje spoločenské hodnoty, odmieta konvencie, zameriava sa na negatívne pocity dezilúzie a skepsy
• symbolizmus – umelecký smer, ktorý vzniko ako protiklad ku „popisnému“ naturalizmu a „povrchnému“ impresionizmu
- je viacvýznamový a zameriava sa na negatívne, pesimistické pocity a nálady
- jeho základným umeleckým prostriedkom je symbol – určitý druh metafory zastupujúci istý jav; najmä z prírody, Biblie, mytológie
• impresionizmus – umelecký smer, ktorý sa prejavil najskôr vo výtvarnom umení, ale neskôr aj v hudbe a literatúre
- za základ považuje impresiu, teda dojem, ktorý ale nie je zaťažený ani rozumovým, ani empirickým poznaním
• parnasizmus (Parnas – sídlo múz) – umelecký smer „umenie pre umenie“, ktorého snahou je vytvorenie dokonalého umeleckého diela precíznou formou a rozmanitosťou žánrov bez spoločenskej nadväznosti
• dekadencia – pôvodne sa týmto pojmom označovala francúzska poézia, ktorá pohŕdala meštiackou morálkou a tradíciami
- neskôr sa stala smerom, ktorý sa zameral na provokáciu, tabuizované témy – smrť, rozklad, choroba, erotika, Satan a pod.
Svetová moderna – „prekliati básnici“ : Charles Baudelaire, Paul Verlaine, Jean Arthur Rimbaud
Charles Baudelaire
(1821 – 1867)
Bol to básnik, prekladateľ, literárny a výtvarný kritik. Pochádzal z meštiackej úradníckej rodiny. Stredoškolské štúdiá nedokončil, pretože sa chcel vrhnúť do víru života. V revolučnom roku 1848 bojoval na parížskych barikádach. Ako sedemnásťročný preložil Edgara Alana Poa.
Jeho najznámejšou básnickou zbierkou je zbierka Kvety zla – v nej sa zameriava hlavne na svoje vnútro, na nevšedné pocity a úvahy, ktoré vyplývajú z viery a skepsy, z pocitov sú najvýznamnejšie vzdor a zúfalstvo v protiklade s radosťou a krásou. Už názov naznačuje, že hľadá krásu v ošklivosti. Tvrdí, že človek nemôže dosiahnuť absolútne šťastie. Celá zbierka bola pre meštiakov poburujúca svojím cynizmom a úplnou nenávisťou voči pretvárke. Zbierka sa vyznačuje lyrizmom a obrazotvornosťou, časť z nej obsahuje aj básne dekadentné.
Paul Verlaine
(1844 – 1896)
Je predstaviteľom symbolizmu, ktorý žil tuláckym spôsobom života. Potulkami po Európe ho sprevádzal Rimbaud, kvôli čomu opustil manželku s deťmi. Pri jednom konflikte postrelil Rimbauda a za to sa dostal do väzenia na dva roky.
Poézia: Básnické umenie – zbierka – manifest symbolizmu, vyniká hudobnosťou (eufonickosťou), spevnosťou, senzualizmom, výrazovou jemnosťou a neurčitosťou
Saturnské básne
Próza: Kniha próz, Moja nemocnica, Moje väzenie, Vyznania
Jean Arthur Rimbaud
(1854 – 1891)
Predstaviteľ symbolizmu, veľmi citlivý, nepokojnej povahy a ustavičného hľadania. V jeho poézii možno rozlíšiť tri štádiá:
• senzualizmus
• motívy odporu proti útlaku a meštiackej morálke
• sociálne motívy a potulky po prírode vyplývajúce z jeho tuláckeho spôsobu života a búrliváckeho bohémskeho postoja k nemu
Tvorba: zbierky Pobyt v pekle, Iluminácie, Básne – vyznačujú sa zvukomalebnosťou
Slovenská literárna moderna
Vymedzuje sa rokmi 1905 – 1918 (1905 – vydanie zbierky Verše od J. Jesenského – prvá zbierka symbolizmu; 1918 – koniec prvej svetovej vojny). Podobne ako svetová značí nástup novej generácie a pluralitného modelu. Slovenskú modernu ovplyvnila nielen francúzska poézia „prekliatych básnikov“, ale aj tvorba maďarského básnika Adyho a taktiež aj romantizmus (typ hrdinu a konfliktu, autoštylizácia – lyrický subjekt totožný s autorom). Hlavnými umeleckými smermi sú symbolizmus a impresionizmus. Diela autorov vychádzali v Slovenských pohľadoch, Dennici, Živene a neskôr vo vlastnom časopise Prúdy.
Hlavnými predstaviteľmi sú:
• Ivan Krasko
• Janko Jesenský
• Vladimír Roy
• Ivan Gall
• František Votruba
Témy: osobné pocity, ale aj celospoločenské motívy (národná a sociálna tematika, vysťahovalectvo)
Ivan Krasko
(1876 – 1958)
Občianske meno: Ján Botto
Narodil sa v obci Lukovište na Gemeri, ľudovú školu vychodil v rodnej obci, v štúdiách pokračoval na maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr na nemeckom gymnáziu v rumunskom Sibiu, odkiaľ prešiel na rumunské gymnázium do Brašova, kde dokončil posledné dva ročníky. Po maturite sa vrátil domov a vyštudoval chemické inžinierstvo v Prahe. Pochovaný je v rodnej obci.
Prvé básne tvoril počas gymnaziálnych štúdií pod, ale vydal ich až po maturite pseudonymom Janko Cigáň.
Zbierky:
Nox et solitudo (Noc a samota) – vydaná roku 1909, už pod pseudonymom Ivan Krasko. Autor sa tu stotožňuje s lyrickým subjektom. Je to lyrika osobného charakteru, plná smútku, beznádeje, opustenosti, samoty. Autor tu vyjadruje svoj žiaľ nad stratenou láskou – báseň Plachý akord; nad stratou blízkej osoby – báseň Aminke; nad stratou zmyslu života – báseň Noc. Ako symbolista využíva symbol ako základný umelecký prostriedok, sú to symboly z prírody – topoľ, mesiac, hmla, noc a pod., ale aj náboženské symboly. Charakteristickým rysom je, že autor píše o vlastných pocitoch, o tom, čo sám zažil, každá jeho báseň je teda úprimnou spoveďou.
Verše – vydaná roku 1912. V tejto zbierke využil symboly v plnej miere a mnohoznačnosti. Aj tu sa objavujú pochmúrne básne, ale v porovnaní s prvou zbierkou je táto optimistickejšia. Autor sa postupne oslobodzuje od smútku a beznádeje a dospieva k presvedčeniu, že so životom treba bojovať (báseň Život). V tejto zbierke dáva priestor nielen osobnej lyrike, ale aj národným a spoločenským témam – básne Otcova roľa, Otrok, Baníci. Napr. v básni Otcova roľa sa nachádza symbol dračích zubálov, ktoré predstavujú nebezpečenstvo.
Poznámka: ukážky z diel I. Krasku možno nájsť na stranách 172 – 176 v žltej čítanke.
Sylabotonický prozodický systém
Je to prozodický systém, ktorý v slovenskej literatúre reprezentuje najmä literatúra S.H.Vajanského, P.O.Hviezdoslava a I. Krasku. Je založený na stopovej organizácii verša – na pravidelnom striedaní prízvučných a neprízvučných slabík. Základnými stopami sú ( - prízvučná, U neprízvučná)
• trochej - U
• jamb U –
• daktyl - U U
Poznámka: existuje ešte spondej - -, ale ten sa vyskytuje skôr v časomiere.
Prízvuk, teda intonačný dôraz, je jednou z časových prozodických vlastností slovenského jazyka. V prozodických vlastnostiach je základnou jednotkou slabika (nie fonéma, teda hláska). V slovenčine je prirodzený prízvuk na prvej slabike slova, napr. matka, krátky, gazdovia – teda trochej. Ak je slovo trojslabičné, potom je prízvuk na každej nepárnej slabike, avšak prízvuk na prvej slabike sa považuje za hlavný, a teda najvýraznejší; ďalšie sú menej výrazné, napr. Bratislava – teda daktyl.
Viacslabičné slová (s viac ako tromi slabikami) sú už potom kombináciou stôp, napr. pri štvorslabičnom slove sú to dva trocheje napr. Kamilova, pri päťslabičnom je to kombinácia daktylu a trocheja napr. neopísaný. Stopa ale často vykazuje slovný presah, t.j. vzťahuje sa na spojenie slov, napr. pri spojeniach pod. m. s predložkou – na kone a pod. V takom prípade je dôležité rozoznávať tzv. predklonky (prokliktiky) - sem patria jednoslabičné spojky a častice: a, i, aj, keď, až, že, len atď. a a príklonky (enkliktiky) - sem patria tvary slovesa byť a rôzne jednoslabičné zámená ako mi, si, ti, mu, jej; ma, ťa, sa, ho ju; vám, im; nás, vás ich. Predklonky aj príklonky sú vždy neprízvučné.
V tvorbe Ivana Krasku prevláda daktylo-trochejský verš.
Pokojný večer na vŕšky padal
- U U | - U | - U U | - U
na sivé polia.
- UU |- U
Porovnanie spracovania témy a riešenia mravných konfliktov v lyricko-epických skladbách slovenského romantizmu a realizmu. Sládkovič – Detvan, Hviezdoslav – Hájnikova žena.
Andrej Sládkovič - Detvan P.O.Hviezdoslav – Hájnikova žena
obdobie romantizmus – štúrovci, zdôrazňovanie národnej identity, oslava ľudu a jeho schopností realizmus – prvá vlna, zameriavanie sa na problém zemianstva a jeho hospodárskeho a mravného úpadku
prozodický systém slabičný (sylabický) sylabotonický
kompozícia päť spevov: Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady, Lapačka Pozdrav + 15 spevov + Zbohom; spevy Pozdrav a Zbohom sú čisto lyrické - príroda
charakteristika hrdinov nie sú romantickí v pravom zmysle slova – titani či skleslí osamelí jednotlivci; romantickí sú skôr z hľadiska idealizovania ich vlastností, z hľadiska vedomého zameriavania sa na ich pozitívne vlastnosti, cnosti, zásluhy sú vykreslení realisticky, neidealizovane, so všetkými vlastnosťami, aj pozitívnymi, aj negatívnymi; sú tvorené metódou typizácie, sú teda predstaviteľmi a zástupcami istej spoločenskej vrstvy, predstavujú jej typické vlastnosti; sú psychologizované, vyvíjajú sa, majú svoj vnútorný svet
konflikt mravný, z hľadiska postavenia ľudu v národnom boji a vyzdvihnutie jeho sily, zdravého jadra pred pochybovačmi; konflikt ľudu a vrchnosti tu nie je ostrý, pretože aj vrchnosť je tu zobrazená najmä z pozitívneho hľadiska mravný, poukazujúci na mravne a finančne deklasované zemianstvo; je to konflikt „sveta chalúp“ a „sveta kaštieľov“, teda konflikt ľudu a panstva z hľadiska ich postoja k práci, láske, k morálke
hlavná myšlienka už spomínaná oslava ľudu, jeho schopností, zdravia, sebavedomia, nebojácnosti ľudu umenia – rezbárstvo, tance, spev obrana ľudu a problematika zhýralého života zemanov a ich úlohy v slovenskom národnom živote
Andrej Sládkovič - Detvan P.O.Hviezdoslav – Hájnikova žena
stručný obsah Martin, dedinský chlapec, zabije sokola, aby zachránil úbohého zajačika. Od valachov v horách sa dozvie, že to bol sokol Matiáša (Matúša Čáka) a zároveň vyslobodí z rúk zbojníkov svoju milú Elenu. Na jarmoku sa verejne ospravedlní za svoj čin Matiášovi. Ten mu podaruje kantár a koňa za smelosť. Aby preveril Elenu, zalieča sa jej, ale ona ostáva verná Matinovi. Matiáš jej podaruje prsteň. Vo verbovačke Martin nastupuje do Čierneho pluku, aby bránil slabších. Mišo a Hanka Čajkovci žijú v horárni na Podvrší šťastne, kým sa o nádhernú Hanku nezačne zaujímať mravne pokrivený Artuš Villáni. Pri jednej návšteve sa ju pokúša zneuctiť a Hanka ho v sebaobrane zabije. Miško berie celú zodpovednosť na seba a ide pred súd. Hanka po odmietnutí rodičmi a dedinou zblaznie a utečie do hôr. Keď Mišo zachráni pred smrťou starého Villániho, ten mu odpúšťa a obaja manželia sa znovu stretnú. Žijú opäť radostne aj so synčekom.
ľudoví hrdinovia Martin – statný, nebojácny, spravodlivý (zabije sokola, ktorý napadne bezbranného zajaca), čestný a úprimný (Matiášovi sa prizná k zabitiu sokola bez okolkov a strachu), no zároveň založený národne, súcití s ľudom a chce s ním byť navždy spriahnutý (nastúpi do Matiášovho Čierneho pluku iba pod podmienkou, že si môže ponechať svoje vrkoče, valašku, Elenu a kroj)
Elena – krásna Slovenka, je stelesnením ideálu slovenskej ženy, je pracovitá, dobrá, milá, verná , morálna a milujúca žena Mišo Čajka – typický predstaviteľ ľudu, nastupuje po svojom otcovi ako horár a týmto postavením si získa aj priazeň Hankiných rodičov, ktorí ju necheli vydať materiálne nezabezpečenému mladíkovi; je udatný, silný, čestný, spravodlivý, pracovitý, láskavý, priamy; zároveň ale má svoju hrdosť a mužskú pýchu (vnútorný hnev z pokory Artušom na poľovačke)
Hanka Čajková – je krásna, šikovná, mravne čistá, verná, starostlivá (nakŕmi deti Ondríka a Janka, ktorí do horárne zablúdili zo zberu malín), pracovitá, prispôsobivá (rýchlo si zvykne na život v horárni), dôsledná; ale je úzkostlivá, bojazlivá, trochu introvertná (nechce povedať Miškovi o návšteve Artuša)
Andrej Sládkovič - Detvan P.O.Hviezdoslav – Hájnikova žena
panskí hrdinovia Matiáš – Matúš Čák – je tu idealizovaný ako spravodlivý panovník, ktorý si váži schopnosti ľudu, cnosti Eleny a Martina a dovoľuje mu ponechať si všetky „znaky“, ktoré ho zaraďujú k ľudu, a toto uznanie ľudu hrá dôležitú úlohu v národno-oslobodzovacom boji Artuš Villáni – mladý zeman, zhýralý, mravne skazený, nadutý, povýšenecký, drzý, neohľaduplný, samoľúby a sebecký, neznesie odmietnutie zo strany ženy a opovrhnutie zo strany muža; predstavuje demoralizovanú šľachtu
lyrické časti opisujú prírodu, ľud, jeho remeslá, umenia, vlastnosti opisujú prírodu, obsahujú rôzne piesne (Pieseň hviezd, Hankina pieseň a pod.), ale sú to aj úvahy spisovateľa o skazenosti mravov a jeho obáv zo zachovania zdravej morálky ľudu; reflexie o plynutí času
Poznámka: ukážky z diela Detvan sú v žltej čítanke na str. 79-81, z diela Hájnikova žena na str. 121-124
Žádné komentáře:
Okomentovat