Antická literatúra
• Staroveká grécka literatúra
• Staroveká rímska literatúra
Starovekí Gréci (a po nich Rimania) sú tvorcami 1. európskej literatúry.
Grécka literatúra je pôvodná a rímska je nepôvodná (napodobňuje grécku).
Gréci vytvorili všetky 3 základné druhy slovesného umenia:
1. epiku
2. lyriku
3. drámu
Inšpiračným zdrojom pre slovesné umenie bola:
• mytológia (bájoslovie)
• história
Veľká časť gréckej literatúry (aj rímskej) bola určená na verejné, masové potreby (slávnosti, bohoslužby, politické aj športové zhromaždenia).
Všetky takéto akcie (divadelné predstavenia, recitačné preteky, spevácke preteky) sa konali na amfiteátroch.
Všetky tieto kultúrne aktivity slobodného gréckeho občana vysoko povznášali a formovali jeho umelecký vkus, aby sa mohol priblížiť občianskemu ideálu a tím bola harmonická osobnosť žijúca v súlade s božskými a ľudskými zákonmi formovaná lyricky aj duchovne, čomu zodpovedá ideál kalokagatia.
Starovekí gréci sú tvorcami antickej filozofie, ktorá prešla veľkým vývojom v týchto stupňoch:
Prírodná filozofia - Tales (voda)
Anaximenes (vzduch)
Herakleitos (oheň)
Demokritos (atómy)
Klasické obdobie - Sokrates
Platón
Aristoteles
Helenistické obdobie- Epikuros
Zenón
Homér - bol najstarší známy grécky epický básnik, podľa starovekého podania autor eposov Iliada a Odysea - najstarších pamiatok starogréckej mytológie
Antická literatúra rímska
Vznikla napodobňovaním gréckej literatúry, prebrala žánre a za najlepšie obdobie v dejinách rímskej literatúry považujeme Zlaté obdobie, čo bolo za vlády cisára Augusta.
V lyrike to boli:
• Quintus Horácius Flaccus
• Albius Tibullus
• Titus Lucrécius Carus
V epike to boli:
• Publius Vergíilius Maro
• Publius Ovídius Naso
Rozvíja sa historiografia (dejepisectvo):
• Gaius Julius Caesar
• Publius Cornelius Tacitus
Rozvíja sa Rečníctvo – Cicero
Rozvíja sa filozofia – Marcus Aurélius
Publius Vergilius Maro – najlepší rímsky básnik (poeta doctus = básnik učený). Venoval sa literatúre a roľníctvu. Žil na vidieku a obdiv k vidieckemu životu vyjadril v dielach Bucolica (pastierske idyly) a Georgica(roľnícke idyly). Vrcholné dielo jeho tvorby je epos Eneis.
Publius Ovídius Naso – druhý najvýznamnejší básnik. Básnik mesta obklopený v Ríme slávou a blahobytom. Jeho tvorba sa člení na :
• Ľúbostnú (lyrickú) poéziu – Umenie milovať, Lieky proti láske, ľúbostné spevy (Amóres) a Listy Heroín.
• Veršovaná epika s mytologickými námetmi – Metamorfózy (zveršoval viac ako 250 gréckych bájí a povestí, v ktorých je light motív premeny), Orfeus a Eurydika.
• Osobná a príležitostná lyrika napísaná vo vyhnanstve – Žalospevy, Listy z Pontu (Listy z Čierneho mora).
Quintus Horacius Flaccus – najväčší básnik príležitostnej poézie. Bol prívržencom epikurovskej filozofie hlásajúcej heslo Carpe diem (užívaj dňa). Napísal zbierky: Ódy, Satiry, Listy.
Epos – Veľká veršovaná epická forma, ktorá rozpráva o významných udalostiach v chronologickom slede vo viacerých dejových líniách. V hlavnej dejovej línii vystupujú hlavný hrdina (hrdinovia), ktorí sa vyznačujú mimoriadnymi vlastnosťami a konajú mimoriadne činy dôležité pre osud celého národa. Jednotlivé časti eposu sú epizódy. Tie retardujú (spomaľujú dej). Epizódami nadobúda dielo epickú šírku.
Kompozícia eposu: -Propozícia (krátke naznačenie deja)
-Invokácia (vzývanie múz)
-In medias res (priame vkročenie do deja)
Óda je oslavná pieseň alebo rozsiahla lyrická báseň. Najskôr bol tento útvar použitý v starovekej poézii a mal pevnú štruktúru. Oslavuje hrdinu, predmet, osobu, vlasť, múdrosť, lásku atď. Vyniká nadnesenosťou a pátosom, oslavným spôsobom sa vyjadruje o nejakej téme (radosť, mladosť, sloboda, príroda, národ alebo nejaká významná osoba). Patrí do reflexívnej alebo úvahovej lyriky.
Selanka alebo idyla je epická báseň stredného rozsahu, ktorej námetom je vidiecky, najmä pastiersky život. Obraz života je spravidla idealizovaný. Selanka má svoj pôvod v antickej literatúre (Teokritos)
Elégia je lyrický žáner, žalospev. Má pochmúrny charakter, je smutná, melancholická.
Spoločenská lyrika je to úvaha o citových problémoch, ale aj o udalostiach spoločnosti, v ktorej autor žije, pracuje a ktoré sa ho rovnako citovo dotýkajú.
Mýtus alebo báj je epický útvar, v ktorom sa podáva ľudový výklad o jave či veci, ktorý človeka nabáda k premýšľaniu a nie je samozrejmý/-á. Súbor mýtov sa nazýva mytológia či bájoslovie. Ľudia v mýtoch vyjadrujú svoje predstavy o pôvode sveta a vzniku života na Zemi, o prírodných úkazoch (búrka, blesky), o striedaní ročných období, o vychádzaní a zapadaní slnka a podobne. Vo svojich predstavách pripisujú ľudia nevysvetliteľné javy bohom, polobohom a iným nadprirodzeným bytostiam (vílam, škriatkom). Ľud si mýtami vysvetľuje aj vznik názvov krajín, morí, kvetov. Mýty sa tradovali z pokolenia na pokolenie. Považujú sa za najstaršiu podobu ľudovej prózy. Rozdeľujeme do niekoľkých skupín: 1. báje o pôvode neba a zeme, 2. báje o pôvode človeka, zvierat, rastlín, názvov 3. báje o objavoch vecí, remesiel, vied a umení, 4. báje o predkoch, hrdinoch národných kultúr, obrancoch rodu.
Bájka je veršovaná (básnická) alebo neveršovaná (prozaická) malá epická žánrová forma. Najčastejšie čerpá zo života zvierat, tie sú nositeľmi ľudských vlastností, obsahuje mravné poučenie, využíva inotaj a personifikáciu, satiru. Je to epický žáner, príbeh v ktorom vystupujú zvieratá alebo rastliny, prostredníctvom ich konania autor zosmiešňuje a kritizuje nepekné vlastnosti ľudí, cieľom bájky je podať mravné poučenie - ponaučenie alebo sa vysmiať zlému. Poučenie má na začiatku alebo na konci!!!
Žádné komentáře:
Okomentovat