Obyčaj ako prameň práva nachádzame bežne v systéme kontinentálneho právneho systému, Takýmto obyčajom je ako prameň práva aj norma v socialistickom práve a to v tom zmysle, že pramene práva podľa marxizmu sú formálne a materiálne a materiálnymi prameňmi sú podmienky materiálneho života spoločenskej výroby.
Obyčaje patria do infraštruktúry, na ktorej právo spočíva. Pozitívno-právna škola eliminuje význam obyčaja a uznáva ju ako prameň práva len vtedy, ak to zákon výslovne pripúšťa. Na druhej strane zase sociologická práva škola pripisuje obyčaju značný význam.
Francúzske právo dokonca obyčaj vôbec neuznáva ako prameň práva.
V Nemecku sa od minulého storočia – v dôsledku pôsobenia a vplyvov historickoprávnej školy – uznáva význam obyčaja a rovná sa zákonu.
Obyčaj, ale sa všeobecne považuje za secundum legem – druhotný prameň práva, ale berie sa z pozície preater legem či adversus legem – popri alebo oproti zákonu.
Obyčajové právo vznikalo v dôsledku formy vyhlasovania zákonov v stredoveku, keď sa tieto vyhlasovania zákonov v stredoveku, keď sa tieto vyhlasovali na snemoch, účastníci ich rozniesli do svojich regiónov, ale neboli riadne spísané a zmenili sa na obyčaj. U nás v slovenskej časti stredovekého práva sa nerozvinuli teórie o obyčajovom práve, názory boli len recipované a tak aplikované.
Obyčajové právo – nepísané, trvalé, ustálené, všeobecné
Žádné komentáře:
Okomentovat