Morálka skúma skutky nadprirodzeným zjavením. Tomáš chápe morálku ako disciplínu, ktorá skúma ľudské konanie, ľudské skutky na báze nadprirodzeného Božieho zjavenia, ktoré prináša človeku zákony rozlišujúce a určujúce čo je dobré a čo zlé, rešpektujúc pritom slobodnú vôľu človeka a prirodzenú povahu ľudského svedomia. Človek má prijať tento Boží pohľad a podriadiť mu svoje konanie. Preto ak človek urobí čokoľvek proti Božím príkazom je to nemorálne a hriešne. Morálka teda skúma ľudské skutky na báze prirodzeného poznávacieho procesu posilneného o rozmer nadprirodzeného Božieho zjavenia, ktoré pomáha človeku poznávať čo mu v jeho konaní pomáha dosiahnuť nie len časné šťastie, ale šťastie večné.
Na tomto mieste je vhodné upozorniť na jednu skutočnosť. Podľa uvedenej definície morálky od Tomáša Akvinského, ktorá je v našom prostredí dominantným a určujúcim postojom delenia etiky a morálky, by koncept inej ako nekresťanskej, alebo ako nenáboženskej morálky nebol možný. Vyššie spomenuté morálne zásady budovateľa komunizmu by sa nemohli hodnotiť ako morálka. Vždy by mohli byť „iba“ etickými zásadami. V marxistickej filozofii, ktorá bola apriori ateistická nie je možné chápať ľudské skutky zo strany nadprirodzených a Bohom stanovených noriem, alebo svetlom rozumu posilneného o rozmer Božieho zjavenia. Išlo by o hodnotenie ľudských skutkov na báze prirodzených zásad a pravidiel prirodzeného ľudského poznania. Išlo by o filozofickú disciplínu, ktorá zhodnocuje ľudské skutky len na báze prirodzených znakov ľudského poznania a na ňom postavenom rozmere etických noriem.
Žádné komentáře:
Okomentovat