V posledných rokoch máme možnosť stretnúť sa v prírodných i spoločenských vedách s mnohými štúdiami, ktoré sa zaoberajú otázkami súvisiacimi so vzťahom života a smrti, s uchovávaním života, jehopredlžovaním a s tým i s otázkou zmyslu života.
Smrť je podstatným momentom života a v tomto zmysle je prirodzená. Sama o sebe ešte nepatrí medzi hlavné filozofické problémy – filozofia sa musí vzťahovať ku konkrétnym formám života, a nie smrti.
Obsahom pojmu života je život ako trvanie humanizovaných foriem existencie prírody a spoločnosti. Prirodzenosťou smrti nazývame takú mieru života, v ktorej fyziologicky prirodzené biologické procesy, typické pre druh „človek“, nie sú násilne prerušené vo svojom biologickom vývoji alebo v danom historickom období nie sú urýchľované zasahovaním negatívnych sociálnych faktorov.
V súvislosti s človekom nikdy nemôžme uvažovať len o biologickej smrti. Umiera predsa konkrétna osobnosť, stelesnená vo výsledkoch svojej životnej činnosti, v duchovnej tvorbe, či v potomstve.
V živote človeka ide aj o nájdenie osobného prístupu k smrti, a to nájdenie zmyslu vlastného života. Rozumný vzťah k smrti predpokladá dobre poznať chápanie vzťahu života a smrti v ľudských dejinách, vyrovnať sa s historickým dedičstvom náboženských a filozofických teórií
Žádné komentáře:
Okomentovat