2. obdobie jeho tvorby nazýva obdobie „filozofie zjavenia

2. obdobie jeho tvorby nazýva obdobie „filozofie zjavenia“. V tomto období Schelling rezignuje na viaceré stránky svojej prírodnej i transcendentálnej filozofie. Vracia sa ku kresťansko-teologickému spôsobu myslenia. Oživuje a zdôvodňuje aktuálnosť filozofického učenia o bohu. Takéto filozofické učenie je rozpracované v jeho dielach: „Veky sveta“, „Filozofické zjavenia“, „Filozofické mytológie“. V tomto období sa Schelling dostáva do ostrého rozporu s Hegelovou filozofiou. Kritizuje najmä Hegelov panteizmus a panlogizmus. Tvrdí, že Hegelove chápanie boha je nezlučiteľné s kresťanským učením o bohu. Naznačuje, že Hegelov boh t.j. len abstraktný filozofický pojem. Schelling sa pritom angažuje za tradičné kresťanské chápanie boha ako trojjedinného stvoriteľa a usmerňovateľa sveta. Schelling rezignuje na pôvodné možnosti filozofického rozumu. Význam rozumu vidí len v prípade „racionalizácie“ kresťanskej vierouky. Pozitívnu filozofiu nemožno podľa Schellinga budovať na filozofickom rozume. Pozitívnu filozofiu treba budovať na princípoch, ktoré vyplývajú z kresťanského zjavenia a z kresťanskej viery.