FRIEDRICH NIETZSCHE

(1844-1900)

Voluntarizmus – antropologicky zameraný smer poklasickej buržoáznej filozofie. Sformoval sa v Nemecku v 2. polovici 19. storočia. Hlavnými predstaviteľmi sú: Arthur Schopenhauer a Friedrich Nietzsche. Vo voluntarizme je dominantným pojmom pojem ,,vôľa“. Vôľa to je jednak metafyzická podstata sveta a jednak dominantná dimenzia, rozmer ľudského bytia. V pozadí všetkého je ,,Vôľa“, ktorá ma božský charakter. Je nevyspytateľná. Človek ju nemôže predvídať a ovládať. Je len hrou, z čoho podľa Schopenhauera pramení pocit pesimizmu. Nietzsche upozorňoval na význam vôle v ľudskom živote, pričom zdôrazňoval nielen ,,vôľu k životu“, ale tiež ,,vôľu k moci“. Hlavné dielo Schopenhauera sa volá: ,,Svet ako vôľa a predstava“. K hlavným dielam Nietzscheho patria: ,,Vôľa k moci“, Tak vravel Zarathustra“, ,,Radostná veda“, ,,Genealógia morálky“, ,,Mimo dobra a zla“, ,,Antikrist“. V jeho tvorbe môžeme vyčleniť 3 základné témy problémov:
1. chápanie morálky (kritika kresťanskej morálky)
2. chápanie človeka (učenie o nadčloveku)
3. chápanie dejín (idea večného návratu)

Nietzsche vychádzal z presvedčenia, že to, čo sa v jeho dobe vydáva za morálne je v skutočnosti nemorálne. Príčinou všetkého zla na svete je podľa neho tradičná kresťanská morálka. Je to morálka slabých ľudí, lebo podľa neho zo slabosti robí cnosť, nemoralizuje v človeku jeho životnú energiu, nepodporuje vôľu k moci, ale naopak udržuje človeka v pokore a poníženosti. Nietzsche odmietal kresťanskú morálku založenú na súcite a láske k blížnemu. Tvrdil, že je to ,,morálka otrokov“, morálka slabých ľudí, ktorá nemotivuje človeka k nadobúdaniu moci a k uskutočňovaniu vyšších cieľov. Nietzsche bol tiež kritikom morálnej dvojtvárnosti, morálnej pretvárky a morálneho formalizmu. Nietzsche považoval morálku otrokov za nevhodnú, a preto by mala byť nahradená novou morálkou t.j. ,,morálkou pánov“. Morálka nového typu človeka sa vyznačuje intenzívnou vôľou k životu a k moci. Táto nová morálka posväcuje kult sily, moci. S ,,morálku pánov“ t.j. silných ľudí, súvisí aj jeho učenie o nadčloveku. Nadčlovek ,,übermensch“ t.j. podľa Nietzscheho človek, ktorý sa vyznačuje intenzívnou vôľou k moci. Je to človek, ktorému patrí budúcnosť. Nadčlovek je zárukou toho, že sa vo vývoji ľudskej spoločnosti nebude opakovať to čo je nízke, dekadentné, úpadkové a pod.



HENRI BERGSON
(1859-1941)

Intuitivizmus – bol súčasťou iracionálne zameranej filozofie. Sformoval sa vo Francúzku na prelome 19.- 20. storočia. Je to smer, ktorý zdôrazňuje význam intuície z hľadiska pravdivého poznávania skutočnosti. Iniciátorom intuitivizmu bol Henri Bergson francúzsky spisovateľ a mysliteľ, ktorý tvoril najmä v prvej polovici 20. storočia. V roku 1927 získal Nobelovú cenu za literatúru. Jeho tvorba má literárny aj filozofický charakter. K literárnym dielam patrí práca: ,,Smiech“
K filozofickým dielam patria: ,,Hmota a pamäť“, ,,Tvorivý vývoj“, ,,Dva pramene morálky a nábožentva“ atď.
Intuitivizmus je odvodený z pojmu intuícia avšak Bergson tento pojem nevymyslel. Intuícia je známa už od antiky a narába s ňou aj novoveká filozofia. V dejinách je intuícia vnímaná skôr v súvislosti s iracionálnym poznaním a myslením. Bergson zastával názor, že realita (skutočnosť) má dualistickú podobu. K realite patrí duch aj hmota. Hmota je bytím neživým, netvorivým zatiaľ čo duch predstavuje bytie tvorivé, živé vyvíjajúce sa. V pozadí všetkého jestvujúceho je prameň bytia, tvorivý počiatok všetkého, ktorým je ,,Elan vital” t.j. nepretržité tvorenie. Je to princíp, z ktorého všetko pochádza. ,,Elan vital” t.j. filozofická šifra pre označenie boha.

Názory na poznanie