Za ďalšiu oblasť pôsobenia inkvizície v boji proti vnútornému nepriateľovi sa dajú považovať procesy s čarodejnicami. Paradoxné je, že „hon na čarodejnice“ vyvrcholil koncom stredoveku v 16. a 17. storočí (v „bránach novoveku“), v období renesancie a humanizmu.
Pri prenasledovaní kacírov sa inkvizítori stretli s problémami a odporom u svetských vládcov aj u predstaviteľov episkopátu. Bolo to preto, lebo predstavitelia oboch zložiek sa cítili zásahom inkvizície materiálne i morálne ohrozovaní, mocensky obmedzovaní. Práve odpor, na ktorý inkvizítori narazili začiatkom 80. rokov 15. storočia v Nemecku, sa stal bezprostredným podnetom k vydaniu pápežskej buly Summis desiderantes affectibus. Túto bulu vydal pápež Inocent VIII. V Ríme dňa 5. decembra 1484.
V roku 1486 bol uverejnený spis Malleus maleficarum (Kladivo n čarodejnice), ktorého autormi boli dvaja dominikánski inkvizitátori a zároveň teológovia H. Insitoris a J. Sprengner. Nasledujúcich 25 rokov sa jeho rozšírenie opakovalo v štrnástich vydaniach, čo poukazuje na to, že treba to skôr považovať za „symptóm než za príčinu“ (ako uvažuje Bernard Hamilton, cirkevný historik) vzrastajúcej hystérie na prelome stredoveku a novoveku. (Historická revue 5/2003, roč. XIV., s. 18)
Prenasledovanie čarodejníc malo v Španielsku, Nemecku a Francúzsku prudký priebeh, keď prerástlo do davovej psychózy. V tomto období sa všeobecne verilo, že ľudia môžu uzavrieť pakt s diablom - pactum cum daemone (najvplyvnejším propagátorom viery v démonov bol Tomáš Akvinský). Práve preto boli čarodejnice stavané na rovnakú úroveň ako kacíri a procesy s nimi spadali pod inkvizíciu. V existenciu bosoriek verila cirkev aj svetská vrchnosť. Nebolo rozdielu ani vo forme vyšetrovania, ani v spôsobe usvedčenia a súdenia bosoriek. (Historická revue 1/2001, roč. XI., s. 6 - 7)
Žádné komentáře:
Okomentovat