Maďarská vláda Žiadosti slovenského národa ostro odmietla ako "neslýchaný komunizmus". Krajinský sudca Ľudovít Benický reagoval vydaním zatykača na Jozefa Miloslava Hurbana, Michala Miloslava Hodžu a Ľudovíta Štúra s tým, že "kto nadzmínených buričov lapí a prislúchajúcej vrchnosti odevzdá, dostane 100 zl. v striebre".
Jednoznačne zamietavý postoj vodcov maďarskej revolúcie a vlády voči spravodlivým požiadavkám Slovákov viedol k tomu, že slovenskí predstavitelia museli hľadať iné cesty na ich uplatnenie. Prvá viedla do Prahy na Slovanský zjazd, ktorý sa konal v júni 1848. S nadšením mladých radikálnych demokratov, súčasne s odporom konzervatívnych stúpencov austroslavizmu a tvrdým nepriateľstvom vlády, ktoré pretrvalo roky, sa stretlo Štúrovo vystúpenie na zjazde. Nečudo. Veď skutočných demokratov museli nadchnúť a na druhej strane kolísavých, opatrníckych a trónu vždy poklonkujúcich politikov museli zasa priam zmraziť jeho slová: "Cieľ náš mal by byť zachovať ríšu rakúsku? Náš cieľ je zachovať nás. Najprv musíme slúžiť sebe, potom iným. Doteraz Rakúsko žilo a my sme biedne hynuli... Pádom Rakúska, nepadáme my!"
Po rozohnaní Slovanského zjazdu sa Ľudovít Štúr vedno s ďalšími Slovákmi zúčastnil v bojoch na pražských barikádach. Dostalo sa mu "odmeny" v podobe nového zatykača, tentoraz pre zmenu rakúskeho. Vodcovia slovenského národného hnutia sa opäť museli skrývať a znovu hľadať iné cesty na uplatnenie slovenských práv. Vyhnaní z košiara revolúcie vydali sa na cestu veľkých ústupkov. Využili pozície chorvátsko-dalmátsko-slavonského bána Josipa Jelasiča, ktorý ich pomohol "prepašovať" do tábora cisára, a tým aj na stranu kontrarevolučných síl.
Žádné komentáře:
Okomentovat