V inom čase a kontexte

V inom čase a kontexte, bezprostredne po vzniku Slovenskej republiky a doznievani rozpadu Česko-Slovenska, zopakoval slovné spojenie "duchovný testament slovenského spoločenstva" na hodnotenie Štúrovho diela Svetoslav Bombík. Urobil tak pri príležitosti prvého vydania textu v slovenčine roku 1993 a spôsobom, ktorý vyvolal na slovenské pomery búrlivú diskusiu. V úvodnej štúdii hodnotil vývoj recepcie spisu jednotlivými generáciami a smermi slovenského politického myslenia, a to v závislosti od ich vnímania miesta Slovákov v Európe, resp. ich opakovaného váhania medzi Západom a Východom. Čiže medzi hodnotami, ktoré tieto pojmy reprezentujú t. j. liberalizmus, latinská kultúra na jednej strane a konzervativizmus a byzantinizmus na strane druhej.
Jednou z posledných reakcií na Štúrovo dielo v slovenskej odbornej spisbe sú úvahy Dušana Kováča na tému prítomnosti diskusie slavianofilov so západníkmi v slovenskej spoločnosti v modifikovanej podobe, a to ako diskusie konzervatívcov a liberálov. Kováč sa na jednej strane bráni použiť termín politický testament v súvislosti so Štúrovým spisom. Argumentuje tým, že dielo bolo pre slovenskú spoločnosť 19. storočia príliš málo známe, aby sa dalo hovoriť o odkaze adresovanom národu. Na druhej strane však podľa neho Štúr spísal myšlienky, ktoré poskytli argumenty slovenským rusofilom, reprezentujúcim časť slovenského národného hnutia na zdôvodnenie ich orientácie na Rusko. Pre ucelenosť a systém, akým Ľudovít Štúr v spise vysvetlil varianty správania sa, resp. voľby politického správania sa Slovanov, a tým aj Slovákov, označil Kováč Slovanstvo a svet budúcnosti za kondenzát slovenského proslovansky orientovaného národného konzervativizmu.
Mýtus Štúrovho politického testamentu skresľoval obraz Štúra a smerovania jeho aktivít. Zasahoval aj do slovensko-ruských vzťahov i širších slovensko-slovanských súvislostí, pretože robil zo Slovákov nespoľahlivých partnerov medzislovanskej spolupráce. Cez toto dielo sa Slovákom ako národu prisudzovala v politických kalkuláciách ruských panslavistov väčšia náklonnosť k cárskemu Rusku než prejavovali ostatní Slovania. Za dôsledok sprevádzajúci túto náklonnosť považovali ochotu Slovákov vzdať sa vlastného národného života v prospech panslavistickej vízie budúceho splynutia Slovanov do jedného štátu na čele s Ruskom. Dokonca ako argument sa využívalo aj to, že u Slovákov absentuje ambícia vytvoriť vlastný štát a pasívne čakajú na dejinnú udalosť, ktorá umožní Rusku oslobodiť ich z jarma Habsburgovcov či Maďarov a začleniť ich do budúceho slovanského súštátia.
V slovenčine vyšiel spis až v roku 1993. Diskusie okolo vydania oživili nielen záujem verejnosti, ale aj vedecký záujem a Štúrovo kontroverzné "dieťa". Viaceré zaužívané tvrdenia sa opäť pre argumentovali. Zavŕšením mnohoročného výskumu Štúrovej korešpondencie sa Vladimírovi Matulovi podarilo doložiť, že spis bol napísaný už na jar 1851 a rozhodne nebol autorovým posledným dielom (zomrel roku 1856). A teda téza o Štúrovej labutej piesni zaspievanej v mútnych stojatých porevolučných vodách neobstojí. Ten istý zdroj mení aj zaužívanú predstavu o posmrtnom poslaní inštrukcií-odporúčaní Slovanom. Dokazuje, že spis bol koncipovaný ako reakcia na aktuálnu politickú situáciu tesne po revolúcii a ako úvodné úvahy k plánovanej širšej diskusii predstaviteľov viacerých slovanských národov. Diskusia mala prebiehať na stránkach tlače v priebehu roka 1851 a v jazyku, ktorým mohli komunikovať všetky slovanské národy. A jazykom interslovanskej komunikácie mohla byť v polovici 19. storočia jedine nemčina. Cieľom spisu a de facto celej plánovanej diskusie malo byť hľadanie možností budúcej vzájomnej spolupráce Slovanov v zmenených porevolučných časoch. Samozrejme, situácia bezprostredne po rokoch 1848 - 1849, keď väčšinu aktérov nedávnych búrlivých revolučných udalostí policajne sledovali, existenčne ohrozovali a mnohé v revolúcii dosiahnuté zmeny boli postupne odvolávané, sa Štúrovi mohla javiť inak ako jeho súčasníkom o niekoľko mesiacov či rokov neskôr. Dôkazy, že spis vznikol v roku 1851 a nie až v roku 1855, ako sa pôvodne uvažovalo, dávajú Štúrovým úvahám opäť iné politické pozadie.