Aj keď inkvizičné postupy mali veľa nedostatkov, znamenali pokrok v jurisdikčnej praxi tých čias. Inkvizitátor mal predovšetkým povinnosť vyzvať všetkých (robilo sa to predovšetkým kázňou na námestí), ktorí sa cítili vinnými herézou, aby sa sami dostavili k súdu. Obžalovaný mal právo sa brániť ešte pred začiatkom procesu mohol uviesť mená svojich osobných nepriateľov. Ak sa tie nachádzali medzi žalobcami, žaloba bola neplatná. Aby svedkovia nezneužili svoje postavenie inkvizícia vyšetrovala ich mravnú bezúhonnosť. Pred vynesením rozsudku sa inkvizitátori mali riadiť tzv. boni viri (dobrí muži) alebo periti (znalci). Ak obvinený priznal svoju vinu, boli mu uložené kajúce skutky (modlitba, bičovanie, pôst, almužna, nosenie zvláštneho označenia na odeve, väzenie alebo vyhnanstvo). Ak mu bola dokázaná vina, ktorú on nepriznal, bol vydaný svetskému ramenu.
Pátranie po kacíroch sa nazývalo inquisitio haereticae pravitatis – vyhľadávanie kacírskej neprávosti. Názov inquisitio sa však používal nielen pre tú časť biskupského procesu, ktorá sa kryje s pojmom predbežné vyhľadávanie v trestnom konaní, ale pre celý proces ktorý sa končil vynesením rozsudku biskupského súdu. Cirkevné právo usilujúce sa prinútiť vinníka k priznaniu viny len miernymi prostriedkami, pôvodne nedovoľovalo používať tortúru. Tvrdohlavého kacíra však mohol stihnúť najprísnejší cirkevný trest, a to exkomunikácia, vylúčenie zo zväzku cirkvi. Exkomunikovaný sa stal z právneho hľadiska vydedencom. Kacír - heretik je protištátnym zločincom, a preto ho „svetské rameno“ (t. j. potlačovacia moc štátneho aparátu) trestá ako synov cirkvi. Keď neskôr začali stíhať kacírov aj svetské súdy, používala sa už tortúra. Pod vplyvom veľkého rozmachu kacírstva v Európe začína cirkev sprísňovať jednak systém odhaľovania kacírov, t. j. inkvizičné konanie, a jednak tresty. Usvedčeného kacíra odovzdáva svetskej vrchnosti na spravodlivé potrestanie. Tortúru pred biskupskými súdmi pripúšťa cirkev od roku 1252. Od tých čias aj v konaní podľa kanonického práva bolo možné obvineného donucovať k priznaniu mučením. Zrejme však ani to nestačilo na úspešné potláčanie kacírstva, a preto sa o pár rokov neskôr uskutočnila centralizácia cirkevného súdnictva.
Inkvizícia ako súdny proces zverovala jednej a tej istej osobe aj úrad žalobcu aj sudcu. Priebeh celej procedúry v maximálnej miere závisel od čestnosti osoby, ktorá viedla daný proces. Koncil vo Wiene (1311 – 1312) určil vek inkvizitátora, ktorý nemal byť nižší ako 40 rokov. Inkvizitátor nesmel nosiť zbraň. Predpisy zaväzovali spolupracovať inkvizitátora s miestnym biskupom. Podrobiť niekoho mučeniu vyžadovalo súhlas biskupa a odsúdenie do cirkevného väzenia vo forme núteného pobytu muselo byť potvrdené obidvoma autoritami. Tento koncil bol posledným cirkevným snemom ktorý sa zaoberal inkvizíciou. V 14. storočí boj proti heréze prestal byť hlavným problémom cirkvi.
Žádné komentáře:
Okomentovat