Normálny inkvizičný postup predpokladal úzku spoluprácu cirkevnej a štátnej moci. V stredoveku totiž nebolo herézy s čisto náboženským charakterom. Každá heréza bola súčasne previnením politickej podstaty. Počnúc od čias rímskeho cisára Teodózia I., ktorý povýšil kresťanstvo na štátne náboženstvo (380), heréza bola urážkou cisárskeho majestátu (crimen laesae maiestatis). Preto zákonník Teodózia, podobne ako aj neskorší kódex cisára Justiniána, vyslovujú na adresu heretikov trest smrti. Už vtedy štátne zákonodarstvo ukladalo miestnym civilným vládam povinnosť vyhľadávať (inquisito) heretikov. Teda prvé kroky, ktoré priviedli k vykryštalizovaniu sa inkvizície ako inštitúcie vyšli od štátnej moci, hoci v ranom stredoveku sa s touto aplikáciou zákona takmer nestretávame. Upaľovanie kacírov bolo najskôr oficiálne nariadené v roku 1197 kráľom Petrom II. Aragónskym s odôvodnením, že bludári sú verejní nepriatelia štátu. Roku 1224 cisár Fridrich II zákonom stanovil trest smrti upálením ako „vhodné potrestanie“ lombardských heretikov. On určil, že možno použiť mučenie voči heretikom.
Stredoveká inkvizícia musí byť videná na základe vtedy hlboko zakoreného presvedčenia, že heréza je vzburou proti svetskej moci i proti náboženstvu. V ranom stredoveku sa na západe objavili fenomény herézy len v niektorých sporadických prípadoch, bez dosahu na verejnú mienku. Vo vrcholnom kresťanskom stredoveku, ktoré možno charakterizovať ako obdobie najväčšieho náboženského zápalu (išlo o „najkresťanskejšie“ obdobie), sa rozšírili s prekvapujúcou rýchlosťou vo veľkej časti Európy ľudové heretické hnutia. Mnohé sa pohybovali na rozhraní cirkvi a sveta, iné boli namierené proti tradičnému kresťanskému učeniu. (Historická revue 4/2003, roč. XIV., s. 14 – 15.)
Žádné komentáře:
Okomentovat