Existencionalistická etika J.P. Sartra

Etika sa v existencionalizme J.P.Sartra ,,rozpúšťa“ do antropológie, stáva sa súčasťou filozofickej antropológie. Skúma sa v súvislosti s problematikou jedinečnosti, autenticity a sebatvorby človeka (ľudského bytia). Podľa Sartrovho existencionalizmu univerzálne mravné konania nejestvujú. Mravný rozmer ľudského konania je vždy subjektívne jedinečný. Existencionalistická etika vychádza z predpokladu autentickej mravnosti. Morálne resp. nemorálne konanie je výsledkom slobody ako možnosti voľby človeka. V tomto zmysle je výsledkom slobody a voľby človeka aj to, čomu sa hovorí ,,dobro“ resp. ,,zlo“. Napriek tomu, že Sartre ani dobro ani zlo osobitným spôsobom nedefinuje, z jeho úvah vyplýva, že zatiaľ čo dobro je späté s možnosťou voľby, zlo je naopak späté s ignorovaním voľby. (Kde niet možnosti voľby, tam je prítomné a tam ,,vládne“ zlo). Dobro súvisí s uvedomovaním si zodpovednosti človeka za seba samého. Zlo t.j. neochota a neschopnosť prejaviť zodpovednosť za seba i za druhých. (Zlo to je pasivita). Sartre zdôrazňuje, že: ,,Niet dobra a priori, lebo niet nekonečného a dokonalého vedomia, v ktorom by toto dobro bolo utvorené“. Každý abstraktný princíp nabádajúci k morálnemu konaniu podľa Sartra zlyháva. Morálne hodnoty jestvujú iba v konkrétnom živote.