Týmto pojmom sa označuje celý súbor filozofických koncepcií, ktoré sa orientujú na problematiku analýzy jazyka. Na rozdiel od tradičnej metafyzickej t.j. špekulatívnej filozofie, ktorá sa usilovala o analýzu a interpretáciu skutočnosti, akoby v bezprostrednom vzťahu k nej, analytická filozofia sa sústreďovala len na analýzu jazyka, ktorým sa o skutočnosti vypovedá. Vychádza sa pritom z predpokladu, že medzi štruktúrou viet o skutočnosti a štruktúrou javov skutočnosti je určitý vzťah.
Predstavitelia analytickej filozofie boli: Bertrand Russel, Rudolf Carnap, Ludwig Wittgenstein a pod.
Už B. Russel zdôrazňoval, že k skutočnej renesancii filozofie dôjde až vtedy (a potom), keď sa filozofia ,,obráti“ k jazyku, keď sa predmetom skúmania filozofie stane samotný jazyk, a keď metódou filozofie bude logická analýza.
(Úlohou filozofie má byť ,,objasňovanie“ pojmov). Poznaním ,,štruktúry jazyka“ možno podľa analytických filozofov dospieť k hlbšiemu poznaniu ,,štruktúry sveta“. Medzi jazykom vypovedajúcim o svete a svetom je podľa analytických filozofov zjavná súvislosť, akoby ,,vlastnosti sveta“ bolo možné odvodiť z vlastnosti jazyka. Táto skutočnosť sa v analytickej filozofii označuje termínom ,,izomorfia“. (Medzi štruktúrou jazyka a štruktúrou skutočnosti jestvuje zhoda).
Hlavným predstaviteľom analytickej filozofie bol L. Wittgenstein. V jeho tvorbe rozlišujeme 2 etapy:
1. ranú
2. neskorú
Žádné komentáře:
Okomentovat