Delenie etiky, ale aj morálky je takmer v celom rozsahu jej vývoja, ale predovšetkým v súčasných moderných dejinách postavené na prijatí či neprijatí pojmu prirodzenosť a prirodzený morálny zákon. Spochybňuje sa skutočnosť ľudskej prirodzenosti. Klasická staroveká filozofia a na nej vybudovaná antropológia prijímala myšlienku jednotnej ľudskej prirodzenosti, ktorá je rovnaká všetkých ľuďom. Táto téza bola zrejmá a nespochybniteľná.
Pojem prirodzenosť. Samotný pojem ľudská prirodzenosť vyvoláva predstavu, že ide o niečo prirodzeného, niečo čo sa zrodilo príchodom človeka, čo je človeku dané od prírody, teda biologické a geneticky dané. Je to kvalita ktorá nebola, nie je a ani nemôže byť výtvorom človeka a preto to ju človek ani nemôže podstatným spôsobom ovplyvniť. Naopak človek ju musí „poslúchať“. Tu však nastáva problém.
Človeku sa totiž stávajú vlastnými nie len vrodené znaky priamo tkvejúce v jeho podstate a prirodzenosti, ale aj kvality ktoré sú získané, ktoré sú postupne „vžité“, prijaté tradíciou, alebo častým používaním – zvyk, podmienený reflex.
Samotný výskum mení prirodzenosť ktorú skúma. K tomu je treba prirátať skutočnosť, že samotné skúmanie vlastnej prirodzenosti nie je nezávislý proces. Naopak. Je to proces ktorý ovplyvňuje samotné bádanie. Bádateľ svojím vlastným etickým predporozumením, výchovou a svojimi vlastnými kvalitami ktoré už získal ovplyvňuje samotné skúmanie povahy ľudského skutku a vlastnej prirodzenosti
Žádné komentáře:
Okomentovat