Na univerzitách, ktoré sa v týchto storočiach zakladali, sa formovalo osobitné právo, ktoré malo všeobecné, spoločné znaky, Bolo teoretickým zovšeobecnením práva. Univerzita nebola školou praktického práva. Univerzitné právo prvej polovice tohto tisícročia bolo modelom sociálnej organizácie.
Univerzitný profesor si vyberá jeho vzorové práva, podľa neho najsprávnejšie, t.j. najviac v súlade s morálkou a najvhodnejšie pre dobré fungovanie spoločnosti a svoju výučbu orientuje na jednu metódu. Výkon tohto práva je zverený plne do rúk praktického sudcu, ktorý si sám nájde spôsob výkonu práva, t.j. tvorí si vlastný proces, dokazovanie, spôsob exekúcie, to všetko ale ani nie sú dôležité prvky práva, to je záležitosťou administratívy a zodpovedá to štýlu toho, kto právo realizuje.
Pozitívne právo sa vlastne nevyučovalo. V stredoveku v tom bol chaos, nejednotnosť, neistota a uplatňovali sa barbarské prvky s lokálnymi zvyklosťami. Nový model práva vzišiel z Talianska, Francúzska a Nemecka, no tieto krajiny ako celky nemali vlastné v tomto zmysle národné právo, ale regionálne práva. V Španielsku a Portugalsku v tom čase panovník zjednocoval krajinu jedine v boli proti islamu.
Zo strany univerzity bolo lokálne právo odcudzované. Ani jedna univerzita nemala za základ výučby miestne obyčajové právo.
Žádné komentáře:
Okomentovat