Prvotná funkcia zákona má svoj pôvod v dávnejšej histórii kontinentálneho práva, ale ako najdôležitejší a základný prameň práva sa formuje vo všetkých krajinách v 19. storočí v celom rozsahu apostupne vytláča najmä formy obyčajového práva.
Keďže zákon je základnou právnou normou, potreby praxe si vyžiadali formovanie jeho niektorých ďalších foriem a to :
- ústavný zákon – ústavné pravidlá sú zakotvené v ústave alebo v ústavných zákonoch. Všetky kontinentálne európske štáty a štáty tejto sústavy majú písanú ústavu, ktorá je svojím významom dôležitejšia ako sama politika. Zmena ústavy sa chápe často ako revolučný krok v štruktúre štátu. Preto sa často už aj len návrhy na zmenu ústavy považujú daným štátom za protiústavné a formulované ako trestné. K zmene ústavy môže dôjsť len osobitnou legislatívnou procedúrou, často referendom a deje sa tak len veľmi výnimočne. Ústava ako základný zákon štátu je nedotknuteľný predpis pri bežnej legislatíve pri vydávaní obyčajných zákonov – všetky musia byť v súlade s danou ústavou. Súlad s ústavou je dôležitý pre zákonnosť, aby tu bol vôbec právny štát. V tomto smere pre kontinentálne právne poriadky je často významný vybudovaný systém ústavného súdnictva. V ústavách mnohých štátov sú priamo zakotvené ústavné súdy (SRN, Taliansko) alebo je špecializovaný ústavný dvor (Francúzsko) alebo ústavná rada, v Japonsku je to doteraz len teoretická formulácia.
Žádné komentáře:
Okomentovat