Existencionalizmus je jedným z najvplyvnejších antropologicky zameraných filozofických smerov 20. storočia. Ideovo inšpiračné zdroje existencionalizmu možno hľadať už v polovici 19. storočia v tvorbe dánskeho filozofa (,,dánskeho Sokrata“) Sörena Kierkegaarda. Už v tvorbe tohto dánskeho filozofa nachádzame používanie pojmu ,,existencia“ ako filozofická kategória. Už tento dánsky filozof obrátil pozornosť na problematiku ,,vnútorného života človeka“, na problematiku autenticity, podstaty ľudského bytia vôbec. V nadväznosti na jeho filozofiu sa existencionalizmus v 20. Storočí rozvíjal v 2 európskych centrách a zároveň v 2 ideových líniách. Prvým centrom bolo Nemecko. Tu existencionalizmus reprezentovali: Martin Heidegger a Karl Jaspers. Druhým centrom bolo Francúzko. Tu existencionalizmus reprezentovali: Jean-Paul Sartre, Gabriel Marcel a, Albert Camus a pod.
V obidvoch týchto centrách sa existencionalizmus orientoval na problematiku ľudskej existencie, ľudskej subjektivity, slobody človeka atď. Existencionalizmus sa rozvíjal v 2 ideových líniách:
1. v svetskej (ateistickej) línií : Tu sa zaraďuje J.P. Sartre, M. Heidegger
2. v náboženskej línií: Tu patrili K. Jaspers, G. Marcel, A. Camus
M. Heidegger postupne prešiel z pozície existencionalizmu na pozíciu vlastnej filozofickej koncepcie, ktorá sa zakladala na tvorivom prelínaní vplyvov existencionalizmu, fenomenológie a hermeneutiky. Táto vlastná Heideggerova pozícia sa nazýva ,,fundamentálna ontológia“.
Podstatnou témou tejto Heideggerovej koncepcie je problém individuálneho pobytu na svete (,,dasein“), problém časovosti (temporality) a autenticity ľudského bytia.
Žádné komentáře:
Okomentovat